NIET NÁVRATU

Nespavosť a túžba po nočných prechádzkach, objavovanie nových krás noci. Zároveň údes zo schopnosti tasiť zbraň a bez varovania vystreliť a vziať život. Závislosť, ktorej nepriaznivý vplyv si Erica veľmi dobre uvedomila. Ale tiež to, že zákon je dvojsečný a jeho vykonávateľom často zväzuje ruky. Vďaka Jodie Foster, ktorá si podľa všetkého povedala “film som ja”, získava Niet návratu výrazné palivo (alebo ak chcete priame vstrekovanie). Je to jednak jej fyziognómia, ale aj schopnosť udržať herecký výraz, ktoré robia Ericu a aj jej nočné monológy uveriteľnými. Z nežnej, šťastnej ženy sa mení v na pohľad veľmi krehkú ženu, ktorá však neváha tasiť a stlačiť spúšť aj v momente, keď vlastne ani nemusí. V jej správaní je zároveň čosi detsky zaujaté, posadnuté. Trochu ako okatý chlapček v rovnošate, alebo bledé dievčatko v bielej nočnej košieľke.

Popri Erice pôsobí ako detektív Mercer ako pravý opak: svoj smútok transformuje do pokoja a rozvahy. Fakticky tak dotvára skoro až komiksový tandem (anti)superhrdinu (proti svojej vôli) a policajta-zákon, ktorý by ho mal zastaviť, ale miesto toho sa doňho zamiluje. Aspoň v tomto prípade. Vzťah medzi oboma je príjemným oživením ústiacim v tajomné dialógy “ja viem, že vieš”. V konečnom dôsledku síce na tento pomer medzi Ericou a Mercerom film tak trochu dopláca, najmä k záveru, sledovať iskrenie medzi nimi je pastvou pre oči.

Vzťahy s tajomstvom (aj prezradeným) a rozpoltené postavy nie sú pre Jordana nič nové. Aj by sa dalo povedať, že sú, aspoň posledných pár (zo desať) rokov jeho trademarkom, keby takých režisérov nebolo na mraky. Vzťah medzi Ericou a Mercerom má niečo zo vzťahu medzi Dil a Fergusom (Crying Game) – po odhalení tajomstva muž pokračuje vo vzťahu a vlastne obetuje seba a svoje ideály (resp. idoly). Erica pripomína novozrodeného upíra Louisa (Interview with a Vampire), lamentujúceho nad svojím osudom, ktorý si predsa sám zvolil. Najsilnejším momentom Jordanových filmov bývajú emocionálne intenzívne zobrazenie prejavov lásky a vášne (nielen sex, všetky). V Niet návratu je to scéna, v ktorej má divák precítiť intenzitu vzťahu medzi Ericou a jej snúbencom Davidom: scéna, keď do nemocnice privezú ich domlátené telá a my sa dívame na milencov, ich dotyky, hladenie, zimomriavky na boku prestrihávané odreninami, podliatinami, zlomeninami.

Hoci samotný príbeh je dejom, jednotlivými akciami, pomerne chudobný, film získava na atmosfére, ktorú mu dodáva réžia a kamera. Paradoxne, Jordan pracuje veľmi minimalisticky, až rutinne, “šialenejšie” kamerové triky (nakláňanie, zmeny ostrosti, rozmazávanie) využíva zriedkavejšie, než je dnes štandartom a pomaly aj pravidlom slušnosti. Rousselot pomerne “rád” sníma temnotu, šero. Noc sníma tak, že objekty sú aj v tme výrazne vidieť ako inak “farebné” plochy temnej. V nočných scénach sa ukazuje zohranosť týmu Jordan – Rousselot. Noc v ich videní má akési kúzlo, ktoré ju robí inou než je noc u Scorseseho či Manna. Rovnako však, ako u nich, je noc, ktorú vidíme, nocou, ako ju vidí hrdina, Erica, ktorá je stredobodom. Jej úvahy a spovede vedené v mimoobrazovom monológu dotvárajú obraz jej nového ja. 

Niet návratu by mohol byť taký obyčajný (mienené pozitívne) film. Rutinne dobrý scenár s pár výbornými momentmi, dialógmi či scénami napísanými skutočne mrazivo skvele. Nenápadná réžia, ktorá o sebe dáva vedieť len v málo momentoch, o to však silnejšie. Spolu so snímaním a (midnight)jazzovo ladeným soundtrackom a najmä uhrančivým, intenzívnym herectvom Jodie Foster vytvárajú veľmi atmosférickú kombináciu. Každá jedna emócia je v danom momente bodavá a následne sa rozlieva a necháva svoju stopu v každom ďalšom skutku postavy, jej vneme. A práve onen štýl a tak trochu aj hra s postavami odlišuje film od dobrého priemeru. A nad ním zatiaľ posledný Jordanov počin aj zostáva napriek viacerým “ale” a “mohlo to byť..”.

One day soon I'm gonna tell the moon about the crying game..
And if he knows maybe he'll explain..