|
OBČAN PES |
OBČAN PES |
Pod je obyčajný mladík, ktorý sa jedného dňa rozhodne opustiť svoju rodnú dedinu a presťahuje sa do Bangkoku. Vo veľkomeste sa zamestná a nájde tu dievča svojich snov. Najskôr pracuje v konzervárni na sardinky, kde príde o prst, neskôr ako ochrankár v jednej firme. Tu stretáva Jin, mladé dievča, ktoré vo firme upratuje a vo voľnom čase študuje knihu s nepopísaným obalom, ktorej vôbec nerozumie, ale verí, že príde deň, kedy knihu pochopí a táto skutočnosť ju pozdvihne nad všetkých ostatných žijúcich tvorov. Pod sa do Jin zaľúbi a my sledujeme ich spoločný osud.
Nachádzame sa v sureálnom univerze, kde neplatia základné pozemské pravidlá, kde jazdia mŕtvi motocyklisti z lásky k svojmu remeslu, kde pršia prilby na zem, kde hovoria plyšové hračky, kde si odseknutý prst môžete nasadiť naspäť, kde spoločnosť spevom vyjadruje svoje jednotné myslenie a koniec koncov v univerze, kde ak sa stanete úspešní narastie vám chvost. Tento svet pre nás vytvoril na základe novely Siripana Tachajindawonga thajský režisér Wisit Sasanatieng. Prezentuje nám svoj kritický pohľad na thajskú spoločnosť zabalený v pestrofarebnom balení.
Thajská kinematografia nie je na Slovensku veľmi známa. Možnosť zhliadnuť na plátne nejaký film z tejto krajiny sa zužuje na niekoľko medzinárodných festivalov a taktiež len na niekoľko vyvolených autorov. Známy je najmä Pen-Ek Ratanaruang (naposledy Ploy na MFF Bratislava), ktorý bol blízkym Wisitovým spolupracovníkom v televízii a ktorý ho presadil do filmu. V Občanovi psovi dokonca Pen-Ek dostal úlohu rozprávača.
Wisit Sasanatieng patrí k režisérom, ktorí odštartovali v Thajsku akúsi novú vlnu. Po dlhom období stagnácie filmového priemyslu a v čase ekonomickej krízy, prichádzajú traja režiséri z televízie, aby nakrútili svoje „kino-debuty“. Prvým z nich bol Pen-ek Ratanaruang, ktorého Fun bar karaoke získal pozitívne ohlasy na festivale v Berlíne. Koncom 90tych rokov filmová produkcia začala narastať a k slovu sa dostávali aj iní mladí režiséri. Jedným z nich je aj Wisit, ktorý svojim debutom Tears of the black tiger vzdal hold klasickým thajským béčkovým filmom a bol prvým režisérom, ktorý bol pozvaný do Cannes. Jeho vizuálne cítenie je výsostne thajské. Vplyvy čerpá z diel z päťdesiatych a osemdesiatych rokov, skutočného zlatého veku thajskej kinematografie.
|
|
Takýto dlhý prológ k samotnému hodnoteniu je podľa mňa nutný, pretože Občan pes je dielo, ktoré opustením thajských hraníc stráca ľahkú komunikovateľnosť so západným divákom. Na začiatku sme šokovaní nadužívaním farby a rovnako prvou odhovorenou replikou. Kompozícia obrazu, sýte farby a následne spev celého mesta počas úvodných titulkov pôsobí možno trochu dekadentne, prinajmenšom veľmi naivne. Diváka toto buď odradí alebo naopak zaujme. Samotný príbeh možno potom interpretovať vo viacerých rovinách. Dôležité je uvedomiť si zopár faktov, na ktoré snímka odkazuje.
Komparáciu dediny a mesta snáď nie je potrebné spomínať, skôr dôvody, ktoré k tomu režiséra vedú. Aspoň v krátkosti: počas ázijskej ekonomickej krízy utrpelo Thajsko veľkú ranu, preto vládny program začal hlásať „späť k thajským koreňom“. Režiséri, ktorí sa chopili príležitosti a nakrútili svoje prvé filmy v roku 1997 (začiatok obrodenia thajského filmu) reflektovali vtedajšiu skutočnosť. Napríklad: zlé životné podmienky v meste, prostitúcia, absencia rodiny, uniformita, mafia atď. a konzekvencie: návrat k roľníctvu, čiže návrat ľudí do rodných dedín, k rodine, k tomu, čo je typicky thajské. Návrat ku koreňom znamenal aj návrat k filmovej minulosti, do čias kedy sa kinematografii darilo. Osemdesiat percent filmov v tejto krajine sa venuje spomínaným problémom. Wisit siahol do filmovej minulosti viac ako ktokoľvek iný. Vybral niektoré špecifické prvky (napr. farba) a použil ich v ešte intenzívnejšej podobe a založil na nich svoj autorský rukopis.
Občan pes je na prvý pohľad trpká romantická komédia, ktorá pod krásnym obalom skrýva sociálnu satiru. Od začiatku sme konfrontovaní so sociálnymi problémami, ako aj rôznymi ekologickými apelmi. Nachádzame sa vo veľkomeste, kde rodina neexistuje, kde je všadeprítomný konformizmus a absencia individualizmu, kde túžba a láska je presadzovaná cez uniformitu. Jednoducho povedané, ak sa chceme stať „občanom psom“ musíme sa stať súčasťou masy. Naša túžba musí byť jednotná pre všetkých. Takže sme masou hospodáriacou s individuálnym myslením pre blaho kolektívu. Cynizmus je evidentný od začiatku vďaka dekoráciám a réžii, ktoré na prvý pohľad pôsobia veľmi naivne, rovnako ako pestré kolorovanie obrazu.
|
|
Spojenie s Občanom Kaneom je teda evidentné a odpoveď nájdeme vo filme samotnom. Kým egoista, megalomán a solitér Kane ťažil úspech z konformizmu, ktorý ho neskôr izoloval od spoločnosti, náš „občan pes“ len dúfa v lepšie zajtrajšky v opozícii svetu (societe), aký ho obklopuje.
Občan pes sa odvoláva na viaceré minulosťou preverené filmy. Pri pohľade na nášho hrdinu za pohyblivým pásom si nemôžeme nespomenúť na Chaplina a jeho Modernú dobu, zobrazujúcu nudnú každodennosť ale aj burlesknosť práce v továrni. Robotníci pracujú, stroj buráca, rýchlosť pásov sa zvyšuje, všetci pracujú na plné obrátky až nakoniec náš hrdina v najvyššom nasadení si nechtiac odsekne prst.
Nie sme takisto ďaleko od univerza Tima Burtona, samozrejme v thajskom šate. Tí, čo mali možnosť vidieť, si určite spomenú na poéziu a kritický realizmus vo filmoch Pen-ek Ratanaruanga. Alebo sa nechajme viesť tým, čo je uvedené na českých plagátoch a uvidíme v príbehu thajskú Améliu. Občan pes sa pokúša zacvičiť diváka vo foto-románe z Bangkoku bohatom na krikľavé farby, na pesničky a rôzne fantazmy v opozícii ku každodennej realite.
|
|
Za veľmi dobrý ťah zo strany režiséra možno považovať obsadenie hlavných protagonistov, ktorí v skutočnej spoločnosti „občanov psov“ sú známymi osobnosťami. Mahasamuth (Pod) je spevák, skladateľ a gitarista v punkovej kapele a Saengthong (Jin) je topmodelka, snažiaca sa robiť umenie, mimo profesijnej oblasti. Svojich nových životných rolí sa zhostili naozaj výborne.
V skratke: Občan pes je veľmi zaujímavá komédia zo života tých najobyčajnejších ľudí, kde nemožné a nereálne sa stáva možným a skutočným. Je to film, akých nie je veľa. Ľahký, príjemný a zábavný ak sa mu divák oddá - fádny, nudný, gýčovitý ak ho hneď na začiatku neprijme.
Mah nakorn (Thajsko, 2004, 100 min.)
Réžia: Wisit Sasanatieng. Scenár: Wisit Sasanatieng. Kamera: Rewat Prelert. Hrajú: Mahasamut Boonyaruk, Saengthong Gate-Uthong, Sawatwong Palakowng Na Autthaya, Chuck Stephens. Raenkum Saninn.
