RED ROAD

The Advance Party. Lone Scherfig a Anders Thomas Jensen, dvaja autori z okruhu severského hnutia Dogma 95, na podnet Lars von Triera napísali niekoľko postáv. Cieľom bolo, aby sa objavili hneď v niekoľkých filmoch rôznych režisérov, pričom ich majú stvárniť tí istí herci. Jedným z producentov je von Trierova spoločnosť Zentropa, Scherfig a Jensen s konkrétnymi dielami nemajú prakticky nič spoločné. Záväzné podmienky pre režisérov sú v podstate iba dve: musia pracovať so všetkými postavami a príbehy sa musia odohrávať v Škótsku. Red Road je prvým výsledkom projektu.

V prvej polovici 90. rokov sa sformovalo hnutie Dogma 95. Skupina režisérov, organizovaná okolo Lars von Triera a Thomasa Vinterberga, sa tzv. sľubom čistoty, svojím oficiálnym manifestom, zaviazala nakrúcať podľa presne stanovených, prevažne obmedzujúcich pravidiel. Paradoxným výsledkom bolo, že dodnes zrejme neexistuje ani jeden počin dodržiavajúci určené pravidlá do posledného. Z Dogmy 95 sa stala celkom vďačná téma diskusií, preberaná medzi kaviarenskými intelektuálmi aj na filmových školách.

Bez ohľadu na to, ako „Dogmu“ vnímame (či ako snobský samoúčelný exces, alebo ako akúsi formu umeleckej askézy), dnes sa aj tvrdé jadro pôvodnej skupiny venuje niečomu celkom inému. Von Trier naďalej experimentuje, no na celkom inom poli (pozri Dogville a Manderlay) a jeden z posledných Vinterbergových príspevkov Môj miláčik ráže 6,65 (nakrútený podľa von Trierovho scenára) je tiež o niečom úplne inom. To sa dá povedať aj o Lone Scherfig, ktorá po vydarenej Taliančine pre začiatočníkov nakrútila nemenej vydarenú, no hnutiu Dogmy pomerne vzdialenú čiernohumornú tragikomédiu Wilbur sa chce zabiť. Členovia skupiny sa vydali každý svojou cestou (a v istom zmysle iným smerom). Z času na čas sa podieľajú na spoločnom projekte, a tak to aj je aj v prípade The Advance Party.

Prečo tento úvod? V Red Road nie je spojitosť s hnutím iba o menách. To by bol ten lepší prípad. Výsledný „produkt“ scenáristky a režisérky Andrey Arnold však nadväzuje na tradíciu pôvodného manifestu vo viacerých ohľadoch. Dovolím si tvrdiť, že Dogma 95 bola špecifické gesto, ktoré malo svoj význam v atmosfére filmovej kultúry 90. rokov minulého storočia. Tak ako taliansky neorealizmus po 2. svetovej vojne, francúzska nová vlna na prelome 50. a 60. rokov a koniec koncov aj tá naša nová vlna. A tak ako každé špecifické gesto, aj manifest pánov von Triera a Vinterberga je spätý s jemu vlastným časom a priestorom. Do nového tisícročia, do jeho atmosféry sa preniesť nedá. A každý pokus o násilné napojenie na jeho prúd pôsobí ťažkopádne, ba až trápne.