OBČAN HAVEL

Slogan (tagline) Občana Havla znie: Scény z prezidentskej kuchyne. Už tu je naznačená voľná dramaturgia jednotlivých scén. Nejde tu nevyhnutne o to, aby jednotlivé scény spájala všadeprítomná jednotiaca téma, tou je koniec koncov Havel sám. Otázkou však je: kto, resp. čo je Havel v podobe, v akej je divákom prezentovaný? Už skôr som použil termín simulakrum, dlhodobo používaný v estetike a filozofii. Týmto termínom sa vo všeobecnosti odkazuje k istým formám napodobovania, reprezentácie. V podstate sa (pri istej miere zjednodušenia) dá o akomkoľvek obraze povedať, že je simulakrum (1).

Takýmto simulakrom je v istom zmysle celkom iste aj Václav Havel (rovnako ako iní vrcholoví politici): jeho osoba je prezentovaná prostredníctvom médií, verejné vystupovanie vopred pripravované s tímom spolupracovníkov, poradcov pre rôzne oblasti a tak podobne. Havel ako žijúca ľudská bytosť sa v tomto obraze, v tomto simulakre rozpúšťa, simulakrum ho celkom pohlcuje, nahrádza. Nie je mŕtvy, ale pred očami verejnosti, divákov, je neustále zahalený veľmi ťažko (ak vôbec) priehľadnou vrstvou. Občan Havel sa zdanlivo snaží túto vrstvu urobiť priehľadnou a ukázať nám, čo je skryté za ňou, no v podstate ukazuje limity média a jeho neschopnosť dosiahnuť tento cieľ.

V jednotlivých scénach síce sledujeme, ako Havel nacvičuje svoje verejné vystúpenia, ako konzultuje témy a spôsob ich prednesu so svojimi poradcami, no to ešte neznamená, že vidíme Havla „an sich“. Fakt, že vidíme, ako sa simulakrum utvára, nám neumožňuje vidieť ním prekrytý objekt. Domnievam sa, že v takomto móde prezentácie, aký zvolil Janek, ani nie je možné skutočne nazrieť za túto prekrývajúcu vrstvu. Prítomnosť kamery si aktéri totiž celkom určite uvedomujú a do istej miery tomu podriaďujú svoje vystupovanie: v niektorých scénach je tak celkom zreteľne viditeľné, ako mechanizmy simulakra dbajú o to, aby ono ostalo nepriehľadné aj v takýchto momentoch. 

Tvorcovia sa snažia diváka presvedčiť, že toto je skutočne pohľad zvnútra, že vidí to, čo sa deje väčšinou za hranicami pohľadu kamier a iných zástupcov médií. Celkom príznačná je v tomto ohľade scéna (pre mňa osobne napriek svojej nepreniknuteľnosti jedna z najlepších), kde sa Havel stretáva s predsedami víťazných politických strán. Divák má možnosť vidieť iba príchody a odchody predsedov, k rozhovorom sa „nedostane“. Výnimkou je dialóg s Milošom Zemanom: ten Havlovi vraví, že sa nemôže nechať manipulovať Klausom a musí konať ako prezident, pričom svoj výstup dramaticky ukončí odvolaním sa na Masaryka. Divák môže nadobudnúť dojem, že sa pred jeho očami odkrýva niečo tajné, že vidí niečo, čo malo mu médiá neukazujú a teda že vidí skutočnosť. Ale pri položení si otázky, aký je význam scény, resp. čo tento obraz vypovedá o Havlovi sa dostávame k problému. Okrem celkom zreteľnej karikatúry Zemana sa však o Havlovi „an sich“ nedozvedáme vôbec nič: simulakrum aj v tomto ohľade ostáva nepreniknuteľné. Navyše, nasledujúca scéna akurát opäť badateľnejšie sprítomní prekrývajúcu vrstvu, keď Havel rozoberá rozhovor so Zemanom (samozrejme po jeho odchode) so svojim štábom.

Je celkom možné, že diskusia k tejto prezentácii bude mať politický nádych a budú sa vyťahovať argumenty pre a proti Havlovej politike. Bolo by fajn, keby podnietila hlbšiu (a sofistikovanejšiu) politickú diskusiu a reflexiu, ktorá by zhodnotila, triezvo a vecne, bez prehnaných emócií a patetických prejavov na jednej či druhej strane Havlove pôsobenie vo vrcholnej politike. V tom by som ja osobne videl funkciu tohto príspevku.