KORYTNAČKY MÔŽU LIETAŤ

V centre príbehu odohrávajúceho sa v oblasti Kurdistanu na iracko-tureckej hranici stoja tri osirené deti prežívajúce v utečeneckom tábore. Mladík prezývaný Satelit je neoficiálnym vodcom tlupy detí živiacej sa najmä zberom šrotu a nevybuchnutých mín. Teší sa určitému rešpektu aj zo strany dospelých, pretože je expertom na montáž satelitov (odtiaľ jeho prezývka) a pozná zopár anglických fráz. Vďaka nim sa mu darí všetkých presvedčiť, že angličtinu ovláda. Spolu s celou kurdskou komunitou očakáva príchod Američanov v nádeji, že s nimi príde koniec útrap, ktoré musia pod Saddámovou vládou roky znášať. Dejovú os tvorí zbližovanie sa dospievajúceho mladíka s kruto poznamenanými súrodencami Agrin a Hengovom. Tí sa okrem seba spoločne starajú aj o malé dieťa. To je plodom Agrinho znásilnenia vyčíňajúcimi irackými vojakmi. Dievčinka by sa nemluvňaťa pripomínajúceho jej tragickú udalosť rada zbavila, ale brat Hengov, ktorého mína pripravila o obe ruky, zato je však obdarený zvláštnymi predtuchami budúcnosti, to nechce v nijakom prípade dovoliť.

Najväčším plusom tohto dielka o deťoch sú deti samotné, presnejšie ich hereckí predstavitelia. Režisér Bahman Ghobadi zostavil skutočne skvelý ansámbel a prejavil mimoriadnu schopnosť viesť ho. Výkony všetkých zúčastnených môžeme prejsť s konštatovaním, že sú naozaj dobré, ale to čo predvádza predstaviteľka Agrin Avaz Latif si zaslúži väčšiu pozornosť. Hlbokú tragédiu svojej postavy dokáže vyjadriť jediným pohľadom. V jej peknej detskej tvári sa skrýva výraz ženy, ktorá skutočne prežila a stále prežíva nebývalé utrpenie. Vďaka tomu Agrin nepotrebuje žiadne slová a divák len z jej mimiky môže odčítať všetko, čo o nej potrebuje vedieť. V niekoľkých detailných záberoch je jej pohľad taký pôsobivý, až sa ponúka prirovnanie s dnes už legendárnou fotografiou afganskej utečenkine z obálky National Geographic.

Pri hereckých výkonoch žiaľ superlatívy končia. Ghobadi slušne zvláda aj autentickú atmosféru, ale vyznenie filmu výrazne zráža snaha o akúsi mystickú rovinu. Prvky fantastického sa do príbehu dostavajú hlavne prostredníctvom Hengovových predtúch. Ono vôbec postava tohto bezrukého chlapca ústami zberajúceho nevybuchnuté míny a oplývajúceho aurou múdreho starca, akoby patrila do iného sveta. Obohatiť tvrdo realistickú drámu o prvky nereálneho je síce zaujímavý nápad pridávajúci snímke na originalite, ale vo výsledku to tu nefunguje. Obe roviny sa vzájomne oslabujú. Dramatický osteň realistickej drámy akoby „zo života“ je otupený fantastickými prvkami a naopak fantastické pôsobí v miestami takmer dokumentárne ladenom filme, nedôveryhodne. Možno by to fungovalo lepšie, ak by boli ireálne prvky pre dej kľúčové a bolo by ich tu viac, alebo keby Ghobadi zvolil štylizovanejšiu formu rozprávania.

Korytnačky patria medzi tie „dôležité filmy“ s veľkým pacifistickým a humanistickým posolstvom. Ich výpovedná hodnota je nepochybná. Skúsenejšiemu (najmä klubovému) divákovi však predkladajú len to, čo už viackrát videl a často v kvalitnejšom prevedení. Asi najväčšou hodnotou tohto dielka je, že ponúka potrebný pohľad z druhej strany na udalosti o ktorých počúvame denne, ale len z úst západných spravodajcov.

Lakposhtha ham parvaz mikonand (Irak/ Irán 2004, 96 min.)
Scenár, réžia, produkcia a výprava: Bahman Ghobadi. Kamera: Shahriar Assadi. Hudba: Hossein Ali Zadeh. Strih: Mustafa Kherghepoosh, Hayedeh Safi Yari. Hrajú: Soran Ebrahim, Hiresh Feysal Rahman, Avaz Latif, Saddam Hossein Feysal, Abdol Rahman Karim, Ajil Zibari.