TY, KTORÝ ŽIJEŠ |
TY, KTORÝ ŽIJEŠ |
V rámci Projektu 100 sa v kinách premieta najnovší celovečerný film švédskeho režiséra Roya Anderssona Ty, ktorý žiješ (Du levande). Niektorí filmoví nadšenci ho mali možnosť vidieť už v predstihu na 9. MFF Bratislava 2007 v sekcii Proti prúdu. Zaradenie filmu do tejto sekcie určite nebolo náhodné. Anderssonov film si bude ťažko hľadať divákov, ale tým, ktorí mu prejavia svoju dôveru a záujem, sa režisér odvďačí deväťdesiatimi minútami plnými tragikomických udalostí, ktoré až nápadne pripomínajú náš každodenný život.
Snímka Ty, ktorý žiješ je ladená podobne ako Anderssonov predchádzajúci film Piesne z druhého poschodia (2000). Očividnú kritiku z prvého filmu nahrádza skôr zmierlivejší (ale len naoko!) pohľad. Andersson sa v jednotlivých scénach dotýka rôznych tém. Trest smrti (scéna na súde – „...elektrické kreslo po prvé, elektrické kreslo po druhé, elektrické kreslo po tretie...“), intolerancia, problémy rasizmu a xenofóbie, cynizmu (scéna v kaderníctve), vzťahy partnerov, rodičov a detí alebo narážky na konzumný spôsob života (scéna s popravou v elektrickom kresle a „pukancovým“ publikom), atď.
Za všetkými témami sa ukrýva tá najväčšia a ňou je ľudská existencia. Človek ako tvor mysliaci a cítiaci, človek nešťastný a neschopný vymaniť sa z vlastného nešťastia. Veta: „Aj zajtra je deň.“, naberá z úst rôznych postáv rôzne významy. Neschopnosť komunikácie je hlavným rysom všetkých postáv. Ich prizeranie sa a pritakávanie je v rozpore s ich myšlienkami, snami a túžbami. Postavy rezignujú na svoj život a prijímajú ho ako údel. Jedným z významotvorných prvkov filmu je aj prítomnosť snov. Sen dievčiny o svadbe je naivne krásny, sen robotníka o rozbitom čínskom porceláne a následnom treste smrti sa stáva jeho nočnou morou. Divák ostáva v pozícii škodoradostného pozorovateľa, až kým si neuvedomí, že bizarnosť atmosféry Anderssonovej snímky je veľmi podobná realite.
„Antipríbeh“ celého diela tvoria zdanlivo nesúvisiace osudy množstva postáv pohybujúcich sa v neurčitom časopriestore. Všetci títo ľudia majú niečo spoločné: sú nepochopení, nahnevaní, nešťastní a poprípade i zamilovaní. Rovnako prostredie, v ktorom sa nachádzajú pôsobí bezútešne, čo Andersson zvýrazňuje tlmenými farbami v odtieňoch modrej a šedej. Výtvarne premyslené scény a (de)kompozícia obrazov dovoľujú režisérovi zostať pri statických záberoch a zamerať sa na mizanscénu. Divákovi tým umožní hlbšie sa ponoriť do jednotlivých obrazov, hľadať a odhaľovať skryté významy, alebo si jednoducho vychutnávať režisérsky um filmára. Na prvý pohľad jednoduché, dlhé zábery sú do detailov premyslené. Absenciu pohybu kamery nahrádzajú pohyby postáv a ich rozmiestnenie v priestore. Dôležitým prvkom filmu je aj hudba. Chvíľu pôsobí ako kulisa (jemné až clivé tóny striedajú veselšie), inokedy sa stáva súčasťou filmu (nácvik kapely, vojenská dychovka) a v najnečakanejšej chvíli začne priamo na kameru spievať i samotná postava.
Roy Andersson má vo svetovej kinematografii vyhradené svoje miesto. Jeho filmy sa vyznačujú absurditou, iróniou, ale i láskavým humorom, prostredníctvom ktorého skúma ľudské bytosti. Vytvára panoptikum postáv, ktoré dostáva do nepríjemných, komických, niekedy až trápnych situácií. Z malých častí vytvára mozaiku života a spoločnosti a kto sa nájde aspoň v jednej z nich je tým, ktorý žije.
P.S.: Anderssona možno priradiť k jednému z najkreatívnejších európskych tvorcov reklám, preto odporúčam pozrieť si niektoré z nich. Sú voľne prístupné na youtube.com.
Du levande (Švéd./SRN/Fran./Dán./Nór./Jap., 2007, 93 min.)
Scenár a réžia: Roy Andersson. Kamera: Gustav Danielsson. Strih: Anna Marta Waern. Hudba: Benny Andersson. Hrajú: Elisabet Helander (Mia), Jörgen Nohall (Uffe), Björn Englund (tubista), Jessika Lundberg (Anna), Erick Bäckman (Micke Larsson), Rolf Engström (bubeník), Jessica Nilsson (učiteľka), Patrik Anders Edgren (profesor), Hĺkan Angser (psychiater), Waldemar Nowak (vreckový zlodej), Gunnar Ivarsson (okradnutý muž) a ďalší