SPIRIT |
SPIRIT |
A máme tu ďalší sfilmovaný komiks. Migrácia maskovaných hrdinov z tlačených políčok na tie celuloidové zažíva v posledných rokoch renesanciu, hoci výsledok nie je vždy kvalitný. Badať ale jeden jasný trend. Všetci filmoví tvorcovia – komiksoví nadšenci aj vypočítaví oportunisti – musia siahať čoraz hlbšie do takmer bezodných portfólií Marvelu aj DC Comics, aby našli voľné a dostupné filmové práva. Na svetlo sveta sa tak dostávajú čoraz obskurnejšie postavy - známe okruhu zasvätených, no bežným smrteľníkom úplne cudzie. Spirit má v tejto “komunite” vyhradené dosť úctyhodné miesto.
Filmovú podobu Spirita má na svedomí iná legenda – Frank Miller. Pre menej znalých: ide o človeka, ktorý spôsobil znovuzrodenie Batmana v osemdesiatych rokoch, vytvoril postavu Daredevila a aj pochmúrny svet Sin City, odvážne sfilmovaný Robertom Rodriguezom v roku 2005. Rodriguez si vtedy dokonca pohneval režisérske odbory, keď Millera uviedol spolu s Quentinom Tarantinom v titulkoch ako spolurežisérov. V prípade Spirita sa už Miller posadil na režisérsku stoličku sám, a navyše ju použil ako stoličku scenáristickú.
Spirit je zvláštny hrdina. Jeho alter ego – policajt Denny Colt - je mŕtvy. Logicky by mal byť mŕtvy aj Spirit, no z akéhosi dôvodu sa mu každé smrteľné zranenie zahojí. Nedokáže ho dokonca zabiť ani podobne obdarený zlosyn – doktor Octopus. Vedú preto spolu nekonečnú vojnu, do ktorej sa jedného dňa zapletie Dennyho dávna láska Sand Saref a veci sa rýchlo skomplikujú...
Spirit je aj zvláštny film. Je hlboko presiaknutý komiksovou estetikou – z plátna takmer cítiť vôňu tlačiarenskej farby. Nejde len o vizuálnu alebo štylistickú variáciu na Sin City - Miller rozvíja svoje bohaté videnie a s každým záberom sa technicky vyhral. Oproti Sin City vyzerá Spirit oveľa živšie a “šťavnatejšie”.
Veľkým kontrastom oproti prepracovanej technickej stránke filmu je naivný a nevyzretý scenár. Jeho najväčším problémom je tempo – dej filmu často viazne kvôli zbytočne dlhým a zložitým vysvetľovacím scénam s “psychologickými” rozhovormi alebo retrospektívami. Takto doplnené fakty sú väčšinou dokonale predvídateľné – o originalite zápletky sa veľmi hovoriť nedá. V príbehu účinkujú dobre vydestilované archetypy a v určitom zmysle sa tak človek cíti ako pri sledovaní Shakespeara či klasickej gréckej tragédie :-)
Scenáru neprospievajú ani dialógy. Dokonale ich vystihuje anglické slovo "cheesy" a dlho som naň hľadal slovenský ekvivalent. Nakoniec viem povedať len toľko, že repliky v Spirite sú naivné a patetické (“Do I look like a good girl?”). Od komiksu človek určitú mieru naivity očakáva, no v tomto prípade scenárista Miller dosť tlačí na pílu.
Rovnako naivné a patetické je herecké podanie postáv – až vyvoláva dojem, že režisér Miller dokonale zlyhal vo vedení hercov. Nie je to ale jednoduché posúdiť, pretože postavy sa pohybujú na hranici karikatúry a určitá dávka afektu sa u nich očakáva. Okrem predstaviteľa hlavnej postavy Gabriela Machta je zbytok hereckého obsadenia nabitý zvučnými menami – Samuel L. Jackson (dr. Octopus), Scarlett Johansson (asistentka dr. Octopusa), Eva Mendes (Sand Saref) alebo vynikajúca Sarah Paulson (Spiritova aktuálna nápadníčka Ellen) – a je prinajmenšom zaujímavé pozorovať, ako si v takomto neštandardnom prostredí počínajú.
Kvôli uvedeným nedostatkom utŕžil Spirit u kritiky zdrvujúce verdikty a musím povedať, že osobne s nimi nesúhlasím. Áno, meraná všeobecnými kritériami “dobrého filmu” je táto snímka úbohá. Otrepaný príbeh, krívajúca logika, rozbité tempo, klišé repliky a všetci hrajú, akoby skúšali divadelnú hru. Nuž, ale o tom to je, o tom je pôvodná, lacná masová zábava komiksu. Po nespočetných snímkach, ktoré samy seba berú smrteľne vážne (veď ozaj: tragický Batman, filozofickí Watchmeni, drsňácke Sin City) pôsobí Spirit vo všetkej svojej brakovosti autenticky, a za to mu patrí pár bodov navyše...
The Spirit (USA, 2008, 108 min.)
Réžia: Frank Miller. Scenár: Frank Miller. Kamera: Bill Pope. Hudba: David Newman. Strih: Gregory Nussbaum. Hrajú: Gabriel Macht, Eva Mendes, Samuel L. Jackson, Scarlett Johansson, Jaime King, Frank Miller