VOJVODKYŇA

Sloboda ako ústredná téma je rozvíjaná jednak na rovine politickej (naťuknutý vzťah Anglicka a amerických kolónií) a jednak na rovine súkromnej. Obe tieto línie sú vedené cez postavu vojvodkyne z Devonshire- cez jej vyjadrenie o absolútnej povahe slobody v debate s  Charlesom Jamesom Foxom (Simon McBurney), jej verejné vystupovanie a jej tichú, studenú domácnosť a snahu o rozhovor s manželom. Rozmarné hry s priateľmi mení za politické debaty a rozhovory v heslách a narážkach (často o verejných tajomstvách) s novými známymi. Protiklad túžby a reality sa následne prenáša do mizanscény filmu. Hneď v úvode prechádza Georgiana z otvorených záhrad do uzavretých kamenných a mramorových priestorov manželovho sídla. Veľké priestory, v ktorých je postava stratená, kŕčovité a povinné spoločné raňajky a večere v sídle, sa striedajú s exteriérmi, ktoré sú buď zamračené, šedivé v spojení s “povinným”, alebo slnečnejšie, keď si Georgiana otvára srdce na prechádzkach.

Vojvodkyňa tak trochu pripomína anglickú (zamračenejšiu) reakciu na Marie Antoinette (r. Sophia Coppola), ktorá tiež pracuje k konceptom “krásnej nudy” vo význame ne-dejovosti až ne-príbehovosti a vysekáva z dejín jednu silnú ženskú postavu. Dibbov film je však výrazne pochmúrnejší vo výraze a atmosfére už na prvý pohľad. Smútok či tklivosť celej situácie, v ktorej sa hlavná hrdinka nachádza, je na rozdiel od Marie Antoinette zjavná na prvý pohľad. Tam, kde Coppola cez bezstarostnosť a hravosť ukazuje prázdnotu a zúfalosť, Dibb nenecháva priestor na pochybnosti o tom, že manželstvo s vojvodom Cavendishom je síce spoločenská prestíž a otvorené dvere do najvyšších politických kruhov, no súčasne je ukážkovou zlatou klietkou.

Celkový štýl filmu je veľmi tlmený. Jediná, kto výrazne vyčnieva je práve Georgiana. Za niečo zodpovedá scenár, ktorý jej jednoznačne (a logicky) dáva výrazne najväčší priestor, a za niečo jej herecká predstaviteľka. Keira Knightley doslova ťahá celý film ako v línii príbehu, tak aj v línii ideologickej, kedy mnohé možno v zásade len odčítavať z jej tváre, jej reakcií. Informácie sú totiž často len naznačované a ostatné postavy majú obmedzený priestor, ktorý je často využívaný na tlmočenie alebo akcentovanie ideí reprezentovaných Georgianou. Sústredenosť na Georgianine útrapy a nenaplnené priania a sny nepúšťa diváka nikam ďalej ako len veľmi plytko pod povrch postáv a ich motivácií. Rovnako tak aj povaha jej osobných vzťahov či už voči manželovi, alebo Charlesovi Greyovi, alebo aj Bess zostávajú len tým, ako sú dané “na prvý pohľad”, alebo ako ich niektorá z postáv verbalizuje.

Veľmi nevďačnú rolu dostal Ralph Fiennes, ktorého vojvoda je až s výnimkou jednej scény vykresľovaný ako výrazne negatívna postava pragmatického politika bez akýchkoľvek emócií a pochopenia pre potreby druhých. Tentoraz akoby chýbala ďalšia, súkromná alebo rodinná, rovina jeho postavy, a tak pomerne dlho pôsobí neurčito, ako akýsi zlovestný tieň s jedinou úlohou: vyvážiť túžby Georgiany prísnosťou. Herecky sa popri Keire Knightley darí presadiť snáď len Haley Atwell a Charlotte Rampling. Akoby ten implikovaný feminizmus nachádzal svoje vyjadrenie práve v postavách oboch žien a následne aj v hereckom prejave ich predstaviteliek. Paradoxne, hoci sa lady Spencer na plátne zjavuje len zriedka a v krátkych výstupoch, jej úloha “skúsenej” manželky (a matky) nie je zanedbateľná. Práve od nej  sa dozvedáme mnohé z tajov fungovania anglického šľachtického manželstva.