PŘÍPAD NEVĚRNÉ KLÁRY |
PŘÍPAD NEVĚRNÉ KLÁRY |
Diela najpredávanejšieho českého spisovateľa Michala Viewegha priťahujú filmárov ako pivo osy. Niet sa čo čudovať – večne aktuálne partnerské problémy podané s ľahkosťou a štipkou irónie tvoria surovinu, z ktorej sa dá vyrobiť slušný kasový trhák. Prenos prózy z papiera na plátno má ale svoje úskalia a kto ich nezvládne, môže dopadnúť nie práve lichotivo. Napríklad ako taliansky režisér a scenárista Roberto Faenza...
Prvým zarážajúcim momentom snímky je fakt, že všetky postavy rozprávajú plynulou, čistou češtinou. Keby sa príbeh odohrával napríklad v Londýne a každému by bolo jasné, že “v skutočnosti” sa všetko odohráva v angličtine, nebol by problém. Ale pozerať v češtine film z pražského prostredia, kde Talian nemá ani štipku prízvuku, je akosi nepohodlné. Pocit bizarnosti sa vzápätí stupňuje, keď človek zistí, že postavy sú vlastne predabované z angličtiny. Nesúlad medzi artikuláciou na plátne a zvukovou stopou je miestami dosť rušivý – postsynchróny sa jednoducho nevydarili a pôsobia, akoby sa stali obeťou nešťastného pokusu o šetrenie.
Podobný dojem vyvoláva aj scenár. Zápletka sama o sebe nesrší originalitou a gradovanie príbehu postupuje dávno opotrebovanými prostriedkami. Na spestrenie obrazu slúži Denisov súkromný život (otvorený vzťah s promiskuitnou manželkou) a zúfalo samoúčelná postava hudobne nadaného chlapca, ktorej jediným zmyslom je obohatiť nudného Lucu o otcovský rozmer (prezradím: nezaberá to). Dialógy sú miestami neskutočne banálne; Denisovo citovanie literárnych klasikov je v kontexte ostatných replík až rúhavé.
Herecké výkony sú väčšinou zúfalo preexponované a patetické. Najmä Denisovu manželku Rút v podaní Pavlíny Němcovej-Bakarovej treba po každej scéne rozdýchavať. Hlavnú ťarchu snímky však nesie na svojich pleciach Brit Iain Glen v úlohe Denisa (môžete si ho pamätať ako hlavného zloducha vo filme Lara Croft: Tomb Raider). Jeho herectvo je azda spomedzi celého obsadenia najznesiteľnejšie, no nijako mimoriadne neupúta. Luca je v podaní Claudia Santamariu chabou karikatúrou žiarlivého milenca bez akéhokoľvek nápadu a Laura Chiatti ponúka ako Klára iba ulízano-umelý imidž (vrátane dokonalej tváričky á la Barbie). Kierston Wareing ako Denisova kolegyňa Nina zaujme hlavne strašidelnými kolagénovými perami a Dorota Nvotová v úlohe asistentky Sandry hrá síce svoje sympatické autentické nič, ale pôsobí tým pádom dosť mimo.
Banálnu podstatu snímky zvýrazňuje jej celkové melodramatické podanie. Zobrazenie žiarlivosti nešetrí overenými klišé a erotické scény by sa skôr dali nazvať mäsiarskymi, pretože v nich chýba akákoľvek jemnosť a intimita. Inými slovami, vieweghovský pseudo-intelektuálsky pohľad na vzťahy bohužiaľ vôbec nepasuje k Faenzovej temperamentnej interpretácii: namiesto osviežujúceho kontrastu vznikla nelogická, nefunkčná všehochuť niekde na úrovni sobotňajších televíznych eroťákov.
Prípad nevernej Kláry je v podstate lacný film vo všetkých zmysloch slova a jeho najväčší problém je, že sám seba berie silou-mocou vážne. Tento rozpor vyvoláva podozrenie: nie je to celé nejakým spôsobom naschvál? Neskrýva sa niekde ďalšia post-moderná rovina plná nuáns a intelektuálnych klenotov neprístupných tupému recenzentskému hovädu? Na túto otázku pochopiteľne nedokážem kvalifikovane odpovedať, no s nekvalifikovanou istotou tvrdím: nie. To, čo vidno na plátne, je tým, čo chcelo byť povedané, vo všetkej svojej plytkosti a ťarbavosti. Lepšiu zábavu treba v tomto prípade zrejme opäť hľadať až pri zdroji, teda v knihe (niekde na dovolenke pod slnečníkom, kde nie je veľmi čo robiť...).
Il caso dell’infedele Klara (Česká republika/Taliansko, 2009, 95 min.)
Réžia: Roberto Faenza. Námet: Michal Viewegh – román (2003). Scenár: Roberto Faenza. Kamera: Maurizio Calvesi. Hudba: Giovanni Venosta. Hrajú: Claudio Santamaria, Iain Glen, Laura Chiatti, Kierston Wareing, Paulina Bakarova, Anna Geislerová, Dorota Nvotová, Zuzana Fialová