JÁNOŠÍK. PRAVDIVÁ HISTÓRIA

Historický veľkofilm?

Po Jakubiskovej Bathory, ktorá tiež pokukovala (ale iba pokukovala) po nálepke „pravdivý príbeh“, prichádza do kín ďalší historický veľkofilm. Žáner, ktorý je mimoriadne náročný produkčne, organizačne, finančne. Smiešne kostýmy, dvadsaťčlenná armáda, alebo dreveno pôsobiace súboje, vedia podraziť nohy aj kvalitnému príbehu. V tomto smere režisérky a celý štáb - odviedli veľmi slušnú robotu. Nie neznamená to, že Jánošík vyzerá veľkolepo. Na to evidentne nemal prostriedky, tvorcovia to však dokázali umne zakamuflovať.

Väčšina filmu je snímaná z bezprostrednej blízkosti, čo malo prospieť vnoreniu sa do deja a zároveň šetriť na veľkých celkoch, kde by bolo potrebné množstvo komparzu. Dobrým príkladom sú opakujúce sa svätojánske oslavy a úvodná scéna prepadnutia. Obzvlášť prepadnutie zamaskované poľom, bol naozaj šikovný ťah, ktorý nedovolil divákovi zvyknutému na desaťtisícové armády trebárs z Kráľovstva nebeského, znechutene porovnávať.

Na druhú stranu historický veľkofilm potrebuje masové scény, ich emócia a sila obrazu (spomeňte si napr. na úvodný záber Achájských lodí v Tróji, alebo útok Rohanských v Návrate kráľa) dodávajú význam predpone „veľko“. V tomto prípade Jánošík, svojím kľučkovaním medzi potrebami príbehu a reálnymi možnosťami, skôr pripomína výpravné televízne seriály rangu Rím alebo Tudorovci. Na poľské majstrštyky typu Ohňom a mečom jednoducho treba zabudnúť. 

Príbeh o poprave, poprava príbehu

Mal som tú unikátnu príležitosť byť na slávnostnej premiére v kinosále, kde prehodili kotúče s filmom (to isté sa mi prihodilo pred rokmi na Záhrade, tým však podobnosť končí). Štyrikrát sa stalo, že postava zomrela (dieťa a traja zbojníci), aby sa o desať minút vrátila na scénu, ako keby sa nechumelilo. Nechcem polemizovať koľko ľudí si to všimlo, alebo uvedomilo a čo to hovorí o (ne)kompaktnosti príbehu.

V tomto filme totiž žiadny skutočný príbeh nie je. Základný dejový oblúk o tom, ako bol Jánošík privedený na zbojnícky chodníček a z neho na šibenicu, absolútne nedrží pohromade. Chýba tam jasná charakterizácia hlavných postáv, chýba ich vývoj, chýba čokoľvek, čo by dej a divákovu pozornosť hnalo dopredu. Film sa mení na sled folkloristických, televíznych alebo kvázi-mystických obrazov, ktoré sú voľne napojené na seba. Netvrdím, že je nutné pracovať v zabehaných intenciách dobrý (slovenský) zbojník – zlý (uhorský) šľachtic, ale keď sa nie je voči čomu vymedziť, ťažko budovať napätie a gradáciu. A nápad, že všetko utiahne podivný zbojník Huncaga so svojou frajerkou, nebol veru dobrý. 

Najhoršie na tom všetkom však je, že tieto chyby sa navzájom dopĺňajú a stupňujú. Proklamovaná realistickosť filmu je na jednej strane podporená historickými faktami, na druhej strane podrazená absurdnými magickými výjavmi, ktorým dominuje príchod sedembolestnej panny Márie. Možno však tvorcovia chceli symbolizovať utrpenie, ktorým si prejde nielen hlavný hrdina, ale aj diváci. Stoštyridsať minút stopáže totiž dá zabrať aj kvalitnejšiemu scenáru a hutnejším obrazom. Prechádzka krásnou krajinou (v týchto okamihoch veľmi pekná kamera Martina Štrbu), zasneženými drevenicami a scénkami najrôznejšej kvality, je tak vlastne dlhým čakaním na popravu. Nakoniec smrtka s hákom miesto kosy, vstúpi Jánošíkovi do cesty a film môže skončiť.