3.0

Filmová recenzia

Nia Vardalos v malom americkom filme o malom americkom dobrodružstve...

Mať silný film vo filmografii ako Moja veľká tučná grécka svadba je dočasné požehnanie a dlhodobé prekliatie zároveň. Najmä pre Niu Vardalos, ktorá sa od roku 2002 objavuje v rozličných komédiách a úpenlivo sa snaží nadviazať na úspech sympatického nezávisláku s neskutočnými tržbami.

Jej najnovšia komédia ju vystrelila rovno do gréckej zeme, kde sa v podaní Američanky s parádne naštudovanou históriou Atén a okolia, snaží naplniť svoj životný cieľ a zužitkovať svoje znalosti. Kedysi bola profesorka, no rada vymenila teóriu za prax – akurát, že teraz je ako nudná sprievodkyňa odsúdená v turistickej kancelárii na výmenu a ten posledný turnus jej dá riadne zabrať. Je tu nový „kolega“, čo si robí zálusk na jej flek. Ale aj vtipný starší pán so snahou pomôcť, odľahčiť nudné hodiny jazdy. A určite sa tu niekde nachádza aj romantický objekt záujmu, aby jej dal v Grécku možnosť nájsť ten zmysel života, po ktorý sem prišla.

Banda dobrodruhov na ceste naprieč striedavo krásnou a vyprahnutou krajinou je pekným synonymom pre Môj život v ruinách. Ešte viac však pripomína staré dobré, i keď do veľkej miery, riadne otravné cesty autobusom na dovolenku (napríklad aj do Grécka), kedy len sedíte pricapení na okne a sledujete občas niečo zaujímavé a inak sa tešíte iba na prestávky.

Úmorné, to je správne prirovnanie k celej komédii. Pominiem teraz nástrel deja, ktorý už do piatich minút nasadí absolútne všetky možné klišé sklamanej Američanky v Grécku a jej poslednej cesty. Dokonale vybrakovaná idea bez zaujímavej myšlienky a úplne prešpekulovaná cesta o tom, ako žena sklamaná životom zrazu precitne – vďaka „sebranke v buse“.

Takže koho tu máme? Nuž bláznivých Grékov, ktorí mali svojským humorom nastoliť milú južanskú atmosféru a pobaviť národnými zvykmi. Drvivá väčšina ich vtipov však vyjde naprázdno. Uvedomili si to aj scenáristi a nasadili vskutku ďalšie archetypy – otravné Američanky, debilne správajúcich sa mladých ľudí z rovnakej krajiny a Austrálčanov, ktorým pre zmenu nikto nemá šancu rozumieť kvôli akcentu – wow, skutočne sofistikovaný humor hodný romantickej komédie v Grécku. Jediný člobrda z celej zostavy cestovateľov, ktorý má svoje opodstatnenie, je premúdrelý starší pán v podaní Richarda Dreyfussa, soliaci životné múdra ako na páse. Paradoxne, je jedinou zaujímavou postavou, s dobrým výkonom protagonistu, miestom v scenári a unikátnym jednovetným bonmotom. Na humor je to málo.

Ak vás neprevalcuje kopa klišé z akože vtipnej stránky, čaká ešte romantická schéma. Ešteže tu máme hotovú princeznú – a musíme jej v autobuse nájsť niekoho, kto jej po toľkých cestách po pustatine otvorí oči a dá poriadnu pusu. Na to tu máme megadomácu hviezdu Alexisa Georgoulisa, ktorý vyzerá ako typický grécky gyros-man na sieste. Úlohy sa zhostil vskutku bravúrne, len zabudol potom prehodiť výhybku na romantickú koľaj. A to sa fakt nestačí iba oholiť a vystúpiť z autobusu. Romantická línia mi príde ešte horšia, ako tá komediálna, kde sa aspoň občas uchechtnete.

Najväčší problém popri prázdnom scenári zlyhávajúcom na nulovej hlavnej dejovej línii (mínus cesta k romantike) je, že keď vás nezaujmú vedľajšie postavičky, je tu veľa priestoru pre Niu Vardalos. Tá nemá dostatok šarmu a hereckého umu, aby vytrhla chudobne napísanú ženu na finálnom turnuse k sympatickej hrdinke. Prečo držať palce niekomu, kto vám brnká na nervy a skoro nezlezie z plátna?

Nuž, to je viac ako rečnícka otázka a pri tejto podpriemernej komédií sa dá veľmi ľahko zodpovedať: tým, že sa na jej posledný turnus do kinosály prihlásite len na vlastné riziko.

My Life in Ruins (USA/Španielsko, 2009, 95 min.)
Réžia: Donald Petrie. Scenár: Mike Reiss. Kamera: José Luis Alcaine. Strih: Patrick J. Don Vito. Hudba: David Newman. Hrajú: Nia Vardalos, Richard Dreyfuss Alexis Georgoulis, Alistair McGowan, Harland Williams, Rachel Dratch, Caroline Goodall