DYCH

Pri takto načrtnutej expozícii veľmi neprekvapí, keď sa po ďalšej jednostrannej výmene názorov hrdinka ocitá priamo pred jej bránou. Z esteticky "vytríbeného" väzenia svojho domova vstupuje do ďalšieho, ktoré je rovnako prázdne a nehostinné. Postupne nachádza medzi týmito múrmi nové poslanie a vytrhnutie z bezútešnosti svojej situácie. Prijíma rolu vykupiteľky, aby odsúdenému svojimi návštevami spríjemnila posledné dni. Pomocou aranžovaných krikľavých fototapiet s prírodnými motívmi a „oduševneného prednesu“ populárnych piesní v ňom prebúdza ilúziu slobody. Života, v ktorom čas nie je mŕtvolne zmrazený ako v cele, ale hýbe sa v súlade s prirodzeným cyklom ročných období. Nad všetkým tu vládne oko hlavného dozorcu sledujúceho priebeh schôdzok cez kamerový systém a monitor. Telefonátom zasiahne vždy, keď situácia naberá na intimite. Paralelne sledujeme stereotyp v odpudzujúcej cele, o ktorú sa odsúdený delí s ďalšími troma väzňami. Ľudskosť tu vytesnili zvieracie inštinkty, bez milosti zadupú akýkoľvek náznak šťastia. 

Kim Ki-duk vytiahol pri komponovaní Dychu zo svojho repertoára všetky osvedčené tromfy. Milostný trojuholník, v ktorom sa vzťah k partnerovi realizuje symbolicky prostredníctvom jeho „náhradníka“. Spomeňte si na magický obraz z Golfovej palice – Žena objíma manžela, aby za jeho chrbtom tajne ponúkla pery milovanému. Režisér tým vizuálne úchvatne vyjadril zdvojenie ťažiska. Z objektívneho sveta zväzujúceho človeka povinnosťami a pravidlami, ho presunul na svet transcendentálny, v ktorom sa realizuje duša. V Dychu sa protagonistka vrhá do absurdného vzťahu, aby si v ňom a prostredníctvom neho oživila vyblednutý vzťah ku skutočnému partnerovi.