LEGENDA O LIETAJÚCOM CYPRIÁNOVI |
LEGENDA O LIETAJÚCOM CYPRIÁNOVI |
Správ o súčasnom stave našej spoločnosti sa nám dostáva pomenej a ich úroveň je dosť nevyrovnaná. Zato historické témy na národnú nôtu sa v našich kinách objavujú so železnou pravidelnosťou – Bathory, Cinka panna, Jánošík atď. Pozoruhodné je, že ide predovšetkým o legendy, teda látky nevyžadujúce faktografickú presnosť. Ich autori sa nemusia cítiť nadmerne zviazaní skutočným priebehom udalostí, ani ich analyzovať, či kriticky hodnotiť. Do daných historických reálií môžu vpliesť fiktívne ľudské príbehy a popustiť uzdu svojej obrazotvornosti.
Kým Jánošík a Bathory sú národné mýty par excellence, legenda o lietajúcom Cypriánovi patrí medzi pomerne neznáme príbehy viažúce sa na určité miesto/ región. V opátstve Červený kláštor žil v 18.storočí mních Cyprián povestný znalosťami v oblasti bylinkárstva a liečiteľstva. Príslušníci kamaldulského rádu sa ho ujali, keď sa zúbožený objavil pred bránou a umieral. Prostredníctvom flashbackov divák spoznáva jeho ťaživú minulosť, ktorá zostáva mníchom zatajená. Spočiatku sa vzpiera hodnotám tohto miesta, aby v nich neskôr našiel útočisko pre svoju ranenú dušu.
Dynamika celovečerného debutu Mariany Čengel Solčanskej stavia na protikladnosti prostredia a atmosféry oboch dejových línií. Svet medzi múrmi kláštora je pomalou ríšou samoty a služby Bohu (kameraman Štefan Bučka). Život mimo nich, plný násilia a nekontrolovaných pudov je snímaný v chladnej farebnej škále (kameraman Ramunas Greičius). K navodeniu zmyslového zážitku z histórie výdatne slúžia blato, špina, krv. Autorka je fascinovaná matériou (kostýmy a predmety ako knihy, bylinky a liečivé maste) a komponovaním efektných obrazov viac než vnútorným svetom postáv. To platí predovšetkým pre tie vedľajšie (mnísi, dedinčania), ktoré sú skôr rekvizitami, nosičmi dobových či nadčasových právd, než živými bytosťami. Ich úlohou je zaľudniť miesto a čas, urobiť fikciu dôveryhodnou.
Z filmu vyžaruje snaha o jednoduchú, zrozumiteľnú výpoveď. Vyrozprávať univerzálny ľudský príbeh hriechu, pokánia a odpustenia. V mene toho uprednostnila popisnosť náboženských symbolov (krucifix) a rituálov (modlitba) pred sprostredkovaním duchovnej skúsenosti cez významy v obraze samotnom. Podobne doslovne pôsobí inak veľmi duchovná a intímna hudba Vladimíra Martinku, sčasti vychádzajúca z gregoriánskeho chorálu. Jej využitie je klasickým príkladom horror vacui, t.j. strachu z prázdnoty. Znie príliš často, hlavne v závere, kde ubudlo dialógov. Ornamentálne vypĺňa aj scény, v ktorých by sa žiadalo zachovať prísnosť a čistotu ticha. Napríklad u Tarkovského (ktorého autorka považuje za svoj vzor), je hudba prítomná iba v osobitných momentoch. Signalizuje novú kvalitu v obraze, prechod do inej dimenzie vnímania, prežívania.
Propagovanie Legendy o lietajúcom Cypriánovi ako veľkofilmu je zavádzajúce. Centrálna línia sa odohráva v pustom, riedko zaľudnenom kláštore a ani vo výjavoch z minulosti nefiguruje výraznejší počet komparzistov, o masových scénach je teda ťažko hovoriť. Rozprávanie sa sústreďuje na pomalý a zdĺhavý prerod hlavnej postavy. Väčšina ostatných postáv má pri rozvíjaní deja skôr marginálny význam. Preto by som povedala, že je najkomornejším z citovaných filmov.
Diskutabilné je, že sa takýto film začína titulkom, v ktorom sa spod rozvlneného zlatistého saténu bombasticky odhalí názov filmu. Sentimentálny popsong Zuzany Smatanovej je pokračovaním domáceho trendu marketingových kampaní (viď Pokoj v duši a Jánošík) s pochopiteľnou snahou zverbovať diváka na všetkých poliach populárnej kultúry, aby sa vložené financie aspoň z časti vrátili. Keď k tomu prirátame ľudovú predstavu o zbožnosti (dôraz na telesné utrpenie a veľké gestá pokánia), filmovú hudbu, ktorá nás ako červená kontrolka vytrvalo postrkuje k dojatiu a kontemplácii, a priezračnosť príbehu, vyjde nám z toho čistokrvná definícia midcultu, čiže „vznešeného umenia pre masy“. Neprovokuje, neproblematizuje ani neznepokojuje, ale opája sa zdanlivou pravdivosťou a krásou svojho posolstva.
V podaní Mariany Čengel Solčanskej je toto umenie pre masy odvedené na veľmi slušnej remeselnej úrovni. Dokonalé aranžmá dobových interiérov, predmetov, kostýmov, kultivované herecké výkony a jasná formulácia kresťanskej zvesti o víťazstve ducha nad hmotou. Zdá sa však, že dnešné publikum je ochotné konzumovať mýty, len ak sú napumpované akciou alebo iným druhom ozvláštnenia (obrazového, intelektuálneho). Z daného hľadiska pôsobí Lietajúci Cyprián konvenčne, starosvetsky a v istom zmysle aj naivne. To sú zároveň aj základné parametre legendy ako takej. Čiže misia je, takpovediac, splnená.
Legenda o Lietajúcom Cypriánovi (SR/Poľsko, 2010, 108 min.)
Réžia: Mariana Čengel Solčanská. Námet: Mariana Čengel Solčanská. Scenár: Mariana Čengel Solčanská. Kamera: Ramunas Greičius, Štefan Bučka. Strih: Ondrej Azor. Hudba: Vladimír Godár, Vladimír Martinka. Hrajú: Marko Igonda, Pawel Malaszynski, Alexander Domogarov, Lukács Bicskey, Radoslav Brzobohatý, Bartlomiej Firlet, Rafal Fudalej, Vladimír Javorský, Ivan Palúch, Lukáš Latinák, Ivan Romančík