VOJDI DO PRÁZDNA |
VOJDI DO PRÁZDNA |
Vstúpil som do prázdna a zažil ten trip.
Dve minúty úvodných titulkov filmu Enter the Void povedia veľa. Na plátne sa vo frenetickom tempe vystriedajú desiatky mien, pripomínajúce pestrofarebnosťou a neúnavným poblikávaním lacné videoherné automaty. Akonáhle sa však tento epileptický katalyzátor skončí, zbadáme v strede „obrazovky“ nápis Enter a vôkol neho neónové svetlá. Je len otázkou času, kedy si uvedomíme, že sa dívame na svet z perspektívy prvej osoby. Kedy si všimneme, že sa nachádzame v Tokiu – hlavnom meste virtuálnej zábavy. Kedy pochopíme, že nám ostal ešte minimálne jeden život, a tak hra vôbec nekončí, ale naopak práve začína.
Úvodná sekvencia, ktorú subjektívne prežívame očami hlavného hrdinu, nám predstaví trojicu kľúčových postáv – Oscara (teda nás samotných), jeho sestru Lindu a najlepšieho kamaráta Alexa. Zistíme, ako zarábajú peniaze, v akých spoločenských kruhoch sa pohybujú i na akých zábavkách „ulietavajú“. Počas Oscarovho sugestívneho tripu sme donútený odskočiť si do baru Prázdno, pričom sa cestou oboznámime so základnými východiskami Tibetskej knihy mŕtvych. A pokiaľ prijmeme istú dávku smelého scenáristického kalkulu, príbeh nás prirodzene vtiahne ku kľúčovému dramatickému zvratu.
I keď uznanlivo označíme expozíciu Enter the Void za nevšedne pútavú, nasledujúca retrospektívna kapitola nás dozaista ohromí. Krátko po tom, ako „vyletíme“ z nočného podniku Prázdno, sa staneme pozorovateľmi strhujúceho zostrihu spomienok. Nehľadiac na pravidlá chronologického usporiadania sledujeme striedavo okamihy z detstva i dospelosti, pričom sa postupne dozvedáme viac o minulosti postáv, o ich životných skúsenostiach, o ich niekdajších snoch, ale aj o motiváciách ich súčasného konania.
Približne v polovici metráže sa však snímka Enter the Void nečakane zlomí. Z deja postupne vymizne spád, začne sa rozkladať na jednotlivé fragmenty, v ktorých vypäté obrazy smrti, násilia, drogových a vulgárnych excesov, ako aj otvorených sexuálnych aktov stratia na význame. Originálny štýl filmára prestane slúžiť príbehu, ale začne jestvovať iba sám pre seba. Z postáv sa vytratí život a stanú sa len predmetom nezastaviteľnej kameramanskej exhibície. A pestré Tokio sa zmení v jednostrannú metaforu pekla 21. storočia, ktorému vládnu drogy a sex. Experiment jednoducho zlyhá.
Noého voyerizmus prestane diváka zaujímať, no i tak ho autor neodbytne tlačí do popredia. Herečka Paz de la Huerta (rovnako ako v podobne nezvládnutom Jarmuschovom The Limits of Control) odhaľuje pred objektívom celé telo úplne donaha, avšak ani to nestačí, aby postava Lindy znova očarila publikum. Film sa teda postupne stráca v priepasti chaosu a absurdity (napríklad samoúčelná Lindina nočná mora), aby sa v závere priblížil až k hraniciam brakového halucinogénneho porna. Avšak v tej chvíli sa asi už obecenstvo viac teší na záverečné titulky, než na vopred odhadnuteľné definitívne „vyvrcholenie“.
Ak bolo cieľom zhruba 2,5-hodinového audiovizuálneho pokusu Enter the Void otráviť diváka, tak sa mu to pravdepodobne vo väčšine prípadov aj úspešne podarilo. Niektorí síce môžu namietať, že posolstvo snímky je práveže ukryté v poznaní existenčnej úzkosti. Lenže cesta k tomuto finálnemu vytriezveniu je úmorná a najviac tak pripomína nepodarený narkotický „výlet“. Tým pádom je celkom primerané vyhlásiť Enter the Void za veľmi nevyrovnaný film, ktorý však rozhodne mal potenciál vážnejšie prehovoriť do spútaných ľudských duší.
Vstúpil som do prázdna a viac už nemusím.
Soudain le vide (Enter the Void, Francúzsko/SRN/Taliansko, 2009, 162 min.)
Réžia: Gaspar Noé. Scenár: Gaspar Noé. Kamera: Benoët Debie. Strih: Gaspar Noé, Marc Boucrot, Jérôme Pesnel. Hudba: Thomas Bangalter. Hrajú: Nathaniel Brown, Paz de la Huerta, Cyril Roy, Emily Alyn Lind, Jesse Huhn, Olly Alexander, Janice Sicotte-Beliveau, Simon Chamberland