7.0

Filmová recenzia

„Tě péro.“ Vyše dvoch hodín opäť nostalgicky spomíname. Petr Šabach je v kurze, Petr Jarchovský taktiež, Ondřej Trojan sa od producentstva vracia k réžii. Aj on spomína – na Pějme píseň dohola (1990) sa nedá len tak zabudnúť. Grafické spracovanie titulkov Občianskeho preukazu (Občanský průkaz, 2010) jeho režijnú prvotinu nápadne pripomína. V jeho ostatnom filme sa znova vraciame do polovice sedemdesiatych rokov – doby máničiek, esenbákov, somradiel, dobrého tajne importovaného androša, conduranga maskovaného v čutorách či neodmysliteľného fajčenia bétéčiek.

Slávnostné odovzdávanie občianskych preukazov štartuje novú „zodpovednú“ životnú etapu Žáby – Petra (Libor Kovář), Popelky - Venca (Matouš Vrba), Génia - Míťa (Jan Vlček) a Básnika - Aleša (Jakub Šárka). Počas štyroch rokov sledujeme ich krčmové peripetie, zväzujúce rodinné zázemie, bigbíťácky ošiaľ, unudené popíjanie „lahváčov“ rôzneho obsahu, vlasatú protisocialistickú revoltu. V úvode nadobudneme pocit, že pôjde o ďalší úsmevný počin v duchu Hřebejkových Šakalích lét, Pelíškov či Pupenda. V podstate Občiansky preukaz úsmevný je a aj herecké obsadenie rodičovskej, pedagogickej a esenbáckej obce tomu dáva potrebný šmrnc, ale aj častý smiech cez slzy. Klasicky všetko úsmevné vo výstredných sedemdesiatkách v sebe nesie punc starostlivého strážneho oka socializmu. Film sa neobíde ani bez očakávaných obetí neznášaného režimu.

Petr Šabach napísal "občaňák" pred piatimi rokmi, čiže úsmevný podtón sa automaticky ponúka, keďže dobu spred troch dekád už všetci vnímame „zdravo smiešne“, hoc’ patrične neopomíname ani socdrezúru a myšlienkovú neslobodu. Občiansky preukaz je bez primárnej dejovej štruktúry, život protagonistov počas niekoľkých rokov plynie skôr ako dobové defilé tesilákového zmýšľania, texaskovitého trucpodniku, obetavého a dobre mysleného rodičovského násilia, tu na nás útočí fenomén Tuzexu, tam si pripomenieme luxus mäsiarstiev a rusácku buržujskú príchuť.

Sú to ale donekonečna omieľané atribúty socializmu, v Občianskom preukaze ich vnímame skôr ako neodmysliteľne natískajúcu sa kulisu, nosnú ťarchu filmu musia uniesť na pleciach štyria vyššie menovaní chalani. Unášajú ako unášajú, disponujú vtipnými hláškami, žartíkmi a básničkami, no bez staršej hereckej opory by zostali suchučkí ako steak bez kvapky krvi (pardon, špekáčikový guláš bez bujónu). V pozadí na nich dozerajú osvedčené mená ako Martin Myšička, Jaromír Dulava, Jana Šulcová, Jiří Macháček, Anna Geislerová, Oldřich Vlach, Lukáš Latinák, Matej Landl…. Od nich sú herecké vstupy uveriteľnejšie, predsa ale mnohí z nich vystupujú príliš epizódne kvôli neprimerane premnoženému počtu postáv.

Na druhej strane teenagerom sekunduje oveľa mladšia generácia, a to veľmi príjemne (malý esenbácky bonzák Pačes – Jakub Janoš, detsky úprimná Adélka – Jana Kepková, Petrov mladší brat Mates – Jan Vaši). Až všetci spolu tvoria pozerateľný, no neskutočne rozvetvený, tím okupujúci Prahu rokov 1973 – 1977, kde sa modlilo za vycestovaciu doložku, čerstvé mäso a alkohol objednaný osobou staršou ako 18 rokov.

Keď sa uhniezdime v začiatku filmu, vstrebáme množstvo postáv, absorbujeme dobový slang a módnu prehliadku protagonistov všetkých myšlienkových prúdov (rebelov, fízlov, rodičov, učiteľov), dá sa Občianskym preukazom nechať zviesť a na 137 minút „spustiť háro“, ale len tak do pol oka, pretože kto má dnes modrú knižku istú?

Občanský průkaz (Česká republika/Slovenská republika, 2010, 137 min.)
Réžia: Ondřej Trojan. Námet: Petr Šabach – rovnomenný román (2006). Scenár: Petr Jarchovský. Kamera: Martin Štrba. Strih: Vladimír Barák . Hudba: Petr Ostrouchov. Hrajú: Libor Kovář, Matouš Vrba, Jan Vlček, Jakub Šárka, Anna Geislerová, Martin Myšička, Marek Taclík, Kristýna Liška-Boková, Magdalena Sidonová