|
SUCKER PUNCH |
SUCKER PUNCH |
Medzi bezstarostnou akčnou jazdou a sofistikovanejšou zábavou
Sucker Punch je nevďačný film na recenzovanie a to hneď z dvoch dôvodov. Podrobnejší popis jeho problematických/zaujímavých miest by si žiadal vyzradiť z deja viac než je v recenzií korektné, a tak je recenzent nútený krúžiť okolo problému a nemôže všetky svoje tvrdenia dostatočne dôsledne vyargumentovať. Zmienené sporné miesta sú navyše čiastočnou príčinou druhého problému. K snímke je ťažké zaujať jednoznačné hodnotiace stanovisko. Potvrdzujú to aj viaceré zahraničné ohlasy. Výrazná väčšina amerických kritík je negatívna, no nedá sa v nich prehliadnuť, že mnohých kritikov nepriviedli k negatívnemu postoju nejaké jednoznačné nedostatky, ale rozpaky zo zvláštnej dvojtvárnosti novinky režiséra - v tomto prípade aj scenáristu - Zacka Snydera (300, Strážcovia). V nejednej kritike nachádzame názor nesúci sa zhruba v duchu, že Sucker Punch je súčasne inteligentný a hlúpy film. To je v istom zmysle výstižné tvrdenie, no znamená to automaticky chybu? Je nedostatkom diela ak nás privedie do rozpakov?...
Príbeh zasadený do 50. rokov je na prvý pohľad jednoduchý. Hrdinka (Baby Doll) je po smrti matky umiestnená na základe intrigy svojho otčima do psychiatrickej liečebne, aby bola zbavená svojprávnosti a prišla tak o právo zdediť majetok, ktorý jej odkázala matka v testamente. Väčšinu deja potom sledujeme ako spolu s novými priateľkami z ústavu pripravuje a realizuje plán úteku. Teda žánrovo ide v podstate o klasickú „escape drámu“ (príbeh o úteku z väzenia, alebo podobnej inštitúcie). Ozvláštnením je, že Baby Doll sa v snahe uniknúť z depresívnej reality ústavu prepadá do fantázií a vníma priestor okolo seba ako pestrý kabaret- nevestinec, kde je aj s priateľkami nútená pracovať.
Podstatnú časť rozprávania sledujeme práve tieto predstavy a až do konca nie je možné rozhodnúť, do akej miery korešponduje dianie vo fiktívnom kabarete s dianím v realite blázinca. Okrem iného tak nevieme, či hrdinky skutočne realizujú plán úteku, alebo ide len o fantázie. Záver poskytne logické odpovede na základné otázky, donúti nás celé rozprávanie spätne si prehrať a zároveň ponechá časť otázok otvorených a nastolí nové (aj keď budeme vedieť, čo sa skutočne odohralo, nedozvieme sa, ako sa to odohralo...). Takúto mieru nejasnosti možno označiť za klad, pretože vďaka nej si príbeh zachováva určité tajomstvo, aj keď už poznáme pointu. Rozprávanie teda ponúka hneď dvojitú „escape drámu“, spájajúcu motív úniku fyzického (dostať sa von z blázinca/nevestinca) a psychického (utekanie do vlastných fantázií), pričom je zaujímavé spätne rekonštruovať vzťah týchto dvoch rovín.
|
|
Samotná záverečná pointa sa pravdepodobne stretne s veľmi rôznorodým prijatím. Z hľadiska logiky deja je bezproblémová, no z hľadiska spôsobu narušenia konvenčných rozprávačských postupov je to akási dramaturgická rana pod pás (čo je mimochodom jeden z možných prekladov názvu Sucker Punch). Osobne vnímam túto pointu pozitívne, no názory, že ide o lacný spôsob ako učiniť v závere film sofistikovanejším sa iste hojne objavia. Ak sa však niekto bude cítiť záverom podvedený, odporúčam mu spomenúť si na úplne prvý záber filmu, keď sa roztiahne divadelná opona a na javisku vidíme hrdinku v kulisách predstavujúcich jej izbu. Až keď kamera priletí k nej a obkrúži ju, priestor divadla sa stráca. Jasný signál pre diváka, že začína hra s ambíciami upozorňovať na seba (na spôsob, akým je rozprávaná).
Problematická/pozoruhodná začína byť Sucker Punch, až keď sa pozrieme na druhú vrstvu predstáv, teda na hrdinkine predstavy v predstave. Kým prvá vrstva predstáv je únikom z bezútešnej každodennosti ústavu, druhá vrstva prichádza v extrémne vypätých stresujúcich situáciách. Najmä v momentoch, keď sa hrdinky pokúšajú získať predmety potrebné na útek (plán budovy, zapaľovač...). Ako náhle sa začne rozohrávať divácky atraktívna, potenciálne napínavá scéna, presunieme sa do nového neznámeho priestoru v predstave, kde sa odohrá výpravná akčná sekvencia, pripomínajúca absolvovanie jedného levelu nejakej videohry (poraz robota, získaj mapu...). Tieto akčné sekvencie však neposkytujú náhradu za „odstrihnuté“ napínavé scény, hoci predstavujú fantastickejšiu alternatívu toho, čo sa akože deje v prvej vrstve predstavy (v kabarete) a možno aj v realite (v blázinci). Teda tiež ide o pomyselné „rozprávačské pod pásovky“, ktoré môžeme oceniť ako súčasť hry.
|
|
Predstavy v predstave sú výtvarne štylizované ešte výraznejšie ako iné sekvencie a majú špecifické pravidlá. Predovšetkým v nich fungujú podstatne menšie fyzické obmedzenia. Hrdinky tak môžu predvádzať výrazne nadživotné bojové výkony. Už v prvom fantazijnom úniku je Baby Doll odkopnutá päťmetrovým robotom bez toho, aby to s ňou otriaslo, takže od začiatku je jasné, že sa o ňu netreba príliš obávať. Akčné pasáže majú navyše podobu nespútaného fantazírovania, a tak sa po oblohe preháňajú draci a lietadlá, v japonskom chráme sa objaví robot s rotačným guľometom a podobne. Toto všetko je absolútne v súlade s logikou rozprávania, a teda poňatím predstáv ako hrdinkiných mentálnych únikov do bezpečia. Oveľa menej to však už korešponduje s poňatím snímky ako napínavého akčného príbehu.
Sucker Punch uvádzaná a propagovaná ako veľkolepá akčná fantasy prekvapivo funguje skôr ako rozprávačská hračka nabitá pop- kultúrnymi odkazmi, než ako fantastická dobrodružná jazda plná napätia. Pozrieme sa síce do niekoľkých fantastických svetov, pričom každý z nich patrí do iného subžánru dobrodružnej fantasy, no neodohrá sa v nich nič iné ako akčné scény a skôr než sa rozhliadneme rozprávanie sa presúva inam. Glamour dievčatá takmer celý čas nezmiznú z plátna, no v akcií so zbraňami ich uvidíme len štyrikrát. Tvorcovia pomocou výrazných farebných filtrov, lietajúcej kamery, dynamického strihu, rôznorodých pôsobivých dekorácií a ďalších prostriedkov vytvorili nápaditý komixovo-videoklipový-anime svet, no ten nás v dôsledku vyššie naznačených spôsobov rozprávania príliš nepohltí, môžeme skôr nezaujato obdivovať jeho výtvarné kvality.
|
|
Jediným skutočne kľúčovým nedostatkom Sucker Punch tak v konečnom dôsledku je, že nedisponuje atmosférou a kúzlom únikových brakových žánrov, ku ktorým tak intenzívne odkazuje, a to už nemožno vnímať ako rafinovanú „rozprávačskú pod pásovku“. Sledovať Snyderovu novinku je prekvapivo menej zábavné než o nej diskutovať a spätne premýšľať, čo to celé vlastne má znamenať. A to môžete pokojne brať ako veľmi opatrné odporučenie.
Sucker Punch (USA, 2011, 110 min.)
Réžia: Zack Snyder. Námet: Zack Snyder. Scenár: Zack Snyder, Steve Shibuya. Kamera: Larry Fong. Strih: William Hoy. Hudba: Tyler Bates, Marius De Vries. Hrajú: Emily Browning, Abbie Cornish, Jena Malone, Vanessa Hudgens, Jamie Chung
