PR(E)DVOLEBNÉ SĽUBY

Dvojica je, bohužiaľ, viac než prvoplánovo načrtnutá – máme tu sebavedomého charizmatického Cama, ktorý za pomoci vodcu kampane Mitcha (Jason Sudeikis) vie, ako rečníckymi prejavmi obalamutiť davy. Druhá strana, ako inak, ponúka nevzhľadného tučka s prihriatym prízvukom, ako nemotorne bojuje o voliča. Dlhoročné Camove skúsenosti z politickej scény tvrdo zrážajú na kolená Martyho opatrné „historky“ zo života i jeho neatraktívnu obéznu rodinu s dvoma dýchavičnými mopslíkmi. Na scénu nutne musí vstúpiť Mitchov kampaňový protivník Tim Wattley (Dylan McDermott), aby zachraňoval aspoň Martyho vzhľad a obsahovo sa podieľal na rečníckych prejavoch. Ostrieľaný Tim robí, čo môže, no s Martyho úprimnosťou divy narobiť nedokáže.

Do pléna sú hádzané slová ako Amerika, zamestnanosť, sloboda, a rozmanité chudokrvné skeče z konfontácií oboch kandidátov. Všetko v duchu nenáročnej diváckej percepcie, ktorá ale pri pádoch, vadných fyzických útokoch či hádzaní si súkromného bahna navzájom len prekvapene „čumí“ bez náznaku bezuzdného smiechu. Kandidáti si navzájom narýchlo korumpujú povesť a výsledky volieb sú stále neisté.

Jay Roach veľkopansky míňa modro-červené pozadie na všetkom, čo sa dá, vyhrabáva okázalú hanebnosť volebných praktík a hoci samotný výsledok už od začiatku nie je dôležitý, voličské hlavy, samozrejme, nutne vyčistí pre príklon k spravodlivosti a pravde. Pr(e)dvolebné sľuby sú hlavne o hre v zosmiešňovaní, veľko-prázdnych gestách voči spoločnosti a radosti predniesť predvolebnú rivalitu v odľahčenom tóne pre milovníkov Ferrella a Galifianakisa. Každý z hercov má už vlastnú fanúšikovskú základňu a jej členovia vedia, na čo v prípade ich hereckého spojenia byť pripravení. No darmo im vypomáha vodcovský kampaňový background (Sudeikis, McDermott), príbeh príliš dáva do pozornosti samotných kandidátov, ktorých postavy pracujú len pre prvý moment potýčok a rozohraných sporov, v ostatnom ťahaní za nitky sa oba volebné týmy musia spokojiť s minimom invazívnosti či gradovania a lepšieho pointovania situácií.

Pedantne nastajlovaní Ferrell i Galifianakis svojimi postavami ponúkajú trápnu zádrapčivosť, kde jeden vyzerá ako bojovná zachmúrená šelma a druhý roztržito pozerá bokom ako skolená uplakaná srna. Hoci dej v jednom kuse má nakročené k nejakej rozhodujúcej akcii, všetko sa utápa v polovičatosti vedľajších postáv v dejotvornej rovine, kde scenár (Chris Henchy, Shawn Harwell) nemá čo ponúknuť a tak opäť necháva jedného z kandidátov v nejakej trápnej situácii a predhodí ju ako mienkotvorný prvok pre voliebchtivých občanov.