|
CESTA DO LESA |
CESTA DO LESA |
Známy „sklepák“ to znova rozbaľuje v kinách. Vorlova Cesta do lesa (2012) vonia poliami, lesom a čerstvo ulovenou divočinou. Na prelome tisícročí známy český režisér hľadal vhodnú Cestu z mesta (2000), po dvanástich rokoch žeby pomýšľal na návrat? Kdeže! Len sa mu pobyt v prírode skomplikoval a nevie sa vymotať z existenčných bremien a idealisticky upadá do naoko bezpečnej siete prírodných zákonitostí.
Film Cesta do lesa voľne nadväzuje na Cestu z mesta, stretávame sa tu s vtedajšou ústrednou postavou bývalého ítéčkára Maráka (Tomáš Hanák), do popredia sa ale dostáva jeho environmentálne „postihnutá“ dcéra Anyna (Anna Linhartová) a mladý horár – zanietený poľovník - Ludva Papoš (Tomáš Vorel ml.). Aj v tejto snímke dostala priestor bývalá režisérova partnerka: Bára Nimcová–Schlesinger ako nonkonformná Marákova manželka sa snaží udržať rodinu finančne ako-tak nad vodou. Poskytuje netradičné relaxačné cvičenia, masáže a bylinkové výrobky, pričom využíva silu konope a psychotropné účinky húb (hlavne muchotrávky červenej). Honza Marák sa neúspešne snaží participovať na lesných prácach, no príležitostí má ako šafránu.
Papošov otec Ludva st. (Bolek Polívka) je pracovitý súkromný poľnohospodár, večer mieri z poľa rovno do krčmy alebo na posed „obracať“ škodnú. Manželka Vlasta (Eva Holubová) pracuje ako lesná robotníčka a chodí si k Marákovej naprávať ubolený chrbát. Les príkladne udržuje v rovnováhe Ludvov nadriadený revírnik Josef Cvrka (Jiří Schmitzer).
Tomáš Vorel sa sústreďuje na samotný chod lesa, do skutočne krásnych záberov prírody dosadzuje príbeh obyvateľov odľahlej dedinky, ukrývajúcej sa pred okolitým masovým priemyselným boomom a životom v „králikárňach“. Každá postava žije v domčeku na spadnutie, výnimkou nie je ani stará hájovňa. Divák ale často trpí nerovnováhou snímky, kedy k dokumentujúcej kráse prírody režisér priraďuje ľudské elementy ako malé karikatúry smiešne bojujúce proti jej nivočeniu, či využívajúce dary lesa vo svoj prospech. Na scenári sa s Vorelom opäť podieľala aj Bára Nimcová-Schlesinger. Je predchnutý čarovnou mocou prírody a mnohorakosťou obohatenia ľudského ducha prostredníctvom správneho učenia sa z nej. Anyna ako najsnaživejšia prírodná žiačka využíva, chráni a prežíva les celou svojou bytosťou, preto sa často dostáva do konfliktu s poľovníkmi a lesnými pracovnými silami.
|
|
Na plátne táto uhrančivá dievčina často nekontrolovane vpadá doprostred lovu zvere a hystericky mrhá energiou na upozornenie zločinnosti páchanej na prírode. Daromné sú upozornenia o udržovaní rovnováhy v prírode zo strany človeka, ryšavá“ grinpísáčka“ rozhadzuje rukami a naivne sa pýta, „čo vám tie zvieratá, stromy, urobili, že ich takto ničíte?“. Podobnou infantilnou naivitou disponuje aj mladý Papoš, niet divu, že postupom príbehu sa ich odlišné nazerania na kolobeh prírody okresávajú a do popredia idú ich vlastné prachobyčajné sexuálne pudy.
Marákovci sú právne konfrontovaní s nedovoleným dílovaním psychotropných látok a Marák už-už zvažuje cestu späť do mesta. No nebol by to Vorel, keby ich nechal odtiahnuť zo zapadákova do uhučaného sveta panelákov, áut a neprehľadných križovatiek...
Vo filme to vrie všeobímajúcou láskou a vzájomnou podporou, ale i nevraživosťou. Scenár pretavený do dvojhodinovej prírodovedy načrtáva množstvo spoločenských úskalí a nadhadzuje stále nové a nové témy. Všetko ale mapuje akoby z rýchlika – európsku podporu z Únie, dopad chémie na rastlinstvo, zaryté vegetariánstvo, halucinačné posolstvo prírody či upnuté praktiky školstva. Divák dostáva nálož dokumentácie prírodných krás i úžasných záberov spracúvania dreva. Vorel toto množstvo ale nedokáže komplexne uchytiť a predať divákovi ako kompaktný príbehový celok. Z postáv lezú často podpriemerné dialógy, nejakým tým záberom na chrochtajúceho divočáka, či ladnú kunu režisér zmätene dokumentuje, no je to nad rámec pozerateľného spracovania jeho vlastných prírodných dojmov. Do diváka jednoducho permanentne šijú schematické ekologické heslá a dobrácke ľudské reakcie na ne – úmerne spoločenskej vzorke ľudí, žijúcich v tzv. zapadákove.
|
|
Staré dobré „sklepácke“ herectvo epizódne zachraňuje David Vávra; Hanák sa priestorom iba predpísano tmolí a jeho postava je úbohá. O tom, že Nimcová hrať nevie, sme sa už presvedčili v Ceste z mesta, jej mladšia verzia v Anyne celý príbeh drží zúfalo pohromade. Mladý Vorel hrá klasicky ako mladý Vorel, takisto sa moc od jeho postavy očakávať nedá. V hre sú poľnohospodárske priority a odveká láskavá ústretovosť prírody. S veľkým odhliadnutím od ekologickej agitky a jej plochých predstaviteľov sa filmu poteší tá „zelenšia“ strana filmového publika, no na riadny celovečerák táto rozmrvená prírodná pastva neašpiruje ani zďaleka. Režisér Vorel asi dobre vedel, že si podobný filmový „prúser“ jeho renomé môže dovoliť. Z Pražskej pětky zostal už len Kouř dymiaci zo zabudnutého Kamenného mosta a duch Skřítka z jeho tvorby zostal zamknutý kdesi v „živote popelnic“.
