SAMSARA |
SAMSARA |
19. rokov po nakrútení vizuálnej poémy Baraka: Odysea Zeme sa režisér Ron Fricke a jeho blízky spolupracovník Mark Magdison vracajú na plátna kín s novinkou Samsara. Opäť cudzojazyčný názov prevzatý z východného slovníka (Baraka= požehnanie; Samsara= večný kruh, znovuzrodenie) a opäť rovnaká forma- bezslovná mozaika kontrastných obrazov pokojnej prírody a zrýchleného mesta so sprievodom meditatívnej hudby Lisy Gerrard a Michaela Stearnsa. Áno zdá sa, že sa moja recenzia bude niesť v odmietavom tóne, no nie je to celkom tak.
Na úvod treba napísať, že spomínaná forma bezslovného dokumentu akcentovaného čisto na kontrastnom spojení silných obrazov doplnených o hudobnú zložku, bez jedinej titulkovej vysvetlivky, či komentára sa objavila už v roku 1983 v experimentátorskom Koyaanisqatsi. Mimochodom režisér Samsary sa na nej podieľal ako kameraman. Odvtedy sa v základe štýl a ani forma jeho dokumentov naoko nemení a teda sa aj samotná téma môže začať javiť ako vyčerpaná- či zbytočná. Právom podnietuje k názoru: To čo vidím v Samsare som videl predtým v Koyaanisqatsi; Barake...nič nové.
Po fundátorskom Koyaanisqatsi teda síce môžeme odmietavo namietať, že už nie je kam napredovať, a že režisér Geofrey Reggio posolstvo odovzdal, tak prečo pokračovať v tej istej myšlienke rovnako. Čo sa však neustále mení je svet. Práve jeho aktualizácia, alebo akási mozaika doby v ktorej sú Reggiove a Frickeho filmy natočené, skutočne robia z ich štýlu konceptuálne umenie – a nie len zlatý dol (či osvedčenú šablónou), na ktorú diváci letia a preto ho treba vyťažiť.
Navyše sú to filmy, ktoré v sebe obsahujú tak dôležité a zároveň tak ignorované posolstvo (trápiace mnohých umelcov už stovky rokov), že je naozaj nevyhnutné si ho pripomínať. Je to síce snaha možno smiešna a márna, lenže vďaka podobným Reggiom, Frickeom, Magdisonom, ktorí konštantne ukazujú na problém prstom, ostáva problém ako tak živý aj v našich mysliach a nestupňuje sa takým tempom, respektíve si ho aspoň uvedomujeme. Na druhej strane treba podotknúť, že forma Frickeho filmov nie je a nebude vyčerpaná minimálne z technického hľadiska. A pretože technika sa každým dňom neúprosne vyvíja, a Samsara je kameramanský film (kamera=technika), tak každý novší počin tohto (už) žánru bude zaručene o niečo grandióznejší a divák bude opäť pociťovať pri niektorých záberoch zimnicu, či v občas až (zámerné) znechutenie. Jednoducho novšie zábery budú vždy technicky dokonalejšie a spektakulárnejšie. A to môžem skutočne potvrdiť. Naprieč snímok Koyaanisqatsi; Baraka a Samsara jasne badať tento pokrok (len tak mimochodom vývoj technológie ako jeden z prvkov zachraňujúci Samsaru pôsobí vskutku ironicky a pokrytecky v kontexte jeho myšlienky).
Pri dokumentoch tohto typu teda nie je dôležité ako sú nakrútené, ale čo zobrazujú. Nenapredujú vo forme, ale v objavovaní exotiky - scenérií, unikátnych záberov, ktoré dávajú na obdiv divákovi. Tj. v stálom hľadaní jedinečnosti, ktoré vyžadujú roky rekognoskácie a putovania. A práve v tomto tkvie úspech a kúzlo Frickeho štýlu. Veď priznajme si koho by bavilo sledovať skoro dve hodiny bezslovné zábery prírody a mesta. Samsara a jej podobní dokazujú, že sa to dá, dokonca, že vás to môže baviť, nadchnúť a podnietiť k myšlienkam. Sledujete niečo čo pripomína zábery National Geografic, ale k obrazu si domýšľate vlastné súvislosti, vlastné príbehy. Len podstatne slobodnejšie.
Odrazu pri záberoch domov po veternej smršti, či povodni, začnete pociťovať strach a uvedomovať si, že to my sme v skutočnosti otroci Zeme a nie že je to naopak, ako si to mnohí myslia. A pri záberoch z kuracej farmy, že človek vie byť naozaj krutejší ako zviera, ktoré bez síce zábran vraždí no nerobí to pre peniaze...atp.
Skĺzavam k moralizovaniu. Rovnako priamo ako film. Ale ako inak upozorniť na problém masy ľudí prostredníctvom média ak nie priamo. Veď predsa žijeme v zrýchlenej dobe, kde nie je čas na podobenstvá, metafory a symboly, dobe kde sa ľudia míňajú jeden s druhým, bez slova idúc za svojim cieľom, nevšímajúc/nevnímajúc si okolie. Samsara si ho všíma, bohužiaľ do kina na ňu zavíta len človek, ktorý si ho všíma tiež, a ten čo tak nerobí zostane so svojou gumenou Ančou pri počítači s hamburgerom - pretože k tomu smeruje najpesimistickejšia vízia tohto sveta, načrtnutá Samsarou.
Samsara (USA,2011, 102 min.)
Réžia: Ron Fricke. Kamera: Ron Fricke. Hudba: Marcello De Francisci, Lisa Gerrard, Michael Stearns