CÉZAR MUSÍ ZOMRIEŤ

Film Cézar musí zomrieť sa najčastejšie zaraďuje medzi dokumentárne drámy. V prospech tohto žánrového označenia hovorí reálne prostredie väznice, v ktorej sa príbeh odohráva, skutočné postavy väzňov, ktorých poznáme podľa občianskeho mena, dátumu narodenia, adresy, zločinu i dĺžky vymeraného trestu, využitie naturščikov nielen pri inscenovaní Shakespearovej hry, ale aj pri zobrazovaní každodennej prevádzky väznice. Premyslená kompozícia filmu s použitím farby v prológu a epilógu, dokonalé využitie obmedzených priestorov Rebibie na vytvorenie divadelných mizanscén, dômyselné prepájanie upraveného Shakespearovho textu, čiastočne prednášaného v rôznych dialektoch, s aktuálnymi poznámkami účinkujúcich i náhodných divákov z radov trestancov i dozorcov, dôkladne naštudované a divadelne účinne vypointované situácie inscenovanej predlohy, dramatická hudba a výtvarná kamera – to všetko hovorí v prospech hraného filmu, nakrúteného na základe dokumentárneho materiálu.

Presné žánrové označenie tohto filmu nie je dôležité, ani metóda, akou bratia Tavianiovci pracovali, ale pôsobivý výsledok. Je obdivuhodné, aké emócie dokázali vydolovať – spolu s vedúcim tohto amatérskeho divadla Fabiom Cavallim – z takého „surového materiálu“, aký predstavujú obyvatelia väznice, už pri castingu, keď adepti nerobili nič iné, len v rozdielnych pocitových rovinách opakovali svoje základné identifikačné údaje. O čo väčšmi sa potom vybraní „herci“ vžili do svojich postáv, ktoré sa im často prelínali s realitou. Veď vernosť a zrada, sprisahania i odhalenia, účelové kamarátstva i pevné zväzky, ba aj vraždy patrili k ich predošlým životom. Shakespeare musel žiť v našej ulici, vraví jeden z Neapolčanov počas skúšok, čo je najkrajší hold Majstrovi a jeho nadčasovému textu. Spomeňme si na scénu, keď nad Cézarovou mŕtvolou rečnia najprv Brutus a potom Marcus Antonius. Ako málo stačí, aby orátor zmanipuloval prizerajúci sa dav a niekoľkými vetami úplne zmenil jeho názor, vyvolávajúc temné nálady? Nedeje sa tak často aj dnes kdekoľvek vo svete?

Divadelné skúšky znamenajú pre väzňov vítané vytrhnutie z opakovanej každodennosti, ale aj dotyk s niečím, čo doteraz nepoznali – s umením. Bolo by asi naivné tvrdiť, že sa pod jeho vplyvom menia, ale určite vstúpilo do ich životov spôsobom, aký možno ani nevedia doceniť. Jednotlivé repliky divadelného textu sa im vplietajú do všednej reči, hranica medzi divadelnom postavou a jej predstaviteľom sa stiera. Naplno žijú vtedy, keď sú na javisku, čo režiséri vyjadrujú použitím farebného filmu, kontrastujúceho so šedivosťou malých ciel, úzkych chodieb a všadeprítomných mreží. Je obdivuhodné, ako sa v tomto stiesnenom a depresívnom prostredí suverénne pohybuje kamera Simoneho Zampagniho, „kresliaca“ výtvarne pôsobivé obrazy, napríklad pohľad zhora cez mreže na vzrušený dav, väzenie ako nedobytná temná pevnosť s občasným svetielkom (nádeje). Vo farebných častiach, rámcujúcich film, je kamera plne v službách hercov, tlmočiac každý poryv hlboko prežívanej emócie.

V záverečných titulkoch sa divák dozvie, že väzeň Salvatore Striano, ktorý hral najtragickejšiu a vlastne hlavnú postavu hry – Cézarovho priateľa i vraha Bruta, dostal milosť a stal sa divadelným a filmovým hercom (z iných prameňov vieme, že s mafiou začal spolupracovať už ako trinásťročný poslíček, odsedel si osem rokov a svoju prvú profesionálnu postavu stvárnil v Gomore, filme režiséra Mattea Garroneho o mafii). Knihu o prelínaní divadelnej a väzenskej reality napísal Cosimo Rega, odsúdený na doživotie, ktorý hral tiež jedného zo sprisahancov proti Cézarovi – Cassia, kniha vyšla aj ďalšiemu z amatérskych hercov. Cosimo Rega je aj autorom poslednej vety filmu: „Keď som poznal umenie, stala sa pre mňa táto cela skutočným väzením.“ Zrejme v nej je posolstvo tohto nevšedného filmu, ktorý napriek prostrediu a jeho obyvateľom nepôsobí pesimisticky. Tavianiovci sú realisti, určite neveria v masový prerod svojich hrdinov prostredníctvom umenia, ale o tom, že to hodnotné by malo byť pevnou a každodennou súčasťou nášho života, sú presvedčení. A čo my?


Cesare deve morire /Caesar Must Die (Taliansko 2012)
Réžia: Paolo a Vittorio Taviani. Scenár: Paolo a Vittorio Taviani s použitím častí hry Iulius Caesar W. Shakespeara. Spolupráca na scenári: Fabio Cavalli. Kamera: Simone Zampagni. Strih: Roberto Perpignani. Hudba: Giuliano Taviani, Carmelo Travia. Hrajú: Cosimo Rega, Salvatore Striano, Giovanni Arcuri, Antonio Frasca, Fabio Cavalli a ďalší