ĎAKUJEM, DOBRE |
ĎAKUJEM, DOBRE |
Krátky hraný film Mátyása Priklera Ďakujem, dobre (40 minút) mal v roku 2010 veľmi dobrý ohlas tak u kritiky, ako aj u divákov. Teraz prichádza do kín jeho rozšírená celovečerná verzia s dĺžkou 134 minút a pod tým istým názvom. Dlhometrážny film Ďakujem, dobre sa skladá z troch vzájomne sa prelínajúcich poviedok a epilógu.
Ešte stále sme v štádiu, že keď príde do kín nový slovenský film je to stále viac sviatok ako samozrejmosť. Sviatok a radosť je to o to väčšia, keď nemusíme nad novým výtvorom zalamovať ruky a lamentovať nad nepodarkom. Našťastie, Priklerov film tento prípad nie je. Na položenú otázku Ako sa máš ? sa však dá odpovedať len ironicky a čo s najdrsnejším slovníkom. V tomto duchu sa odvíja aj dej filmu. K pôvodnej manželskej dvojici, ktorá si jeden druhému účtujú, od prania, žehlenia, nakupovania všetko, pribudne problémové manželstvo ich syna a príbeh podnikateľa Miroslava, ktorý verný dnešným pomerom a mnohým vzorom rieši svojsky a bezohľadne problémy vo svojej firme a bojuje so smútkom večne opitej ženy.
Snímka Ďakujem, dobre je výsostne aktuálny film o našej súčasnosti, s presne odpozorovanými negatívnymi javmi, ktoré nás každého denne sprevádzajú - zablokované autá, agresivita, neochota, ordinárny slovník. A potom je len samozrejmé, že hrdinovia scenáristu Mareka Leščáka a spoluscenáristu Mátyása Priklera sú ľudia osamotení, zúfalí a bezradní. Deti sa k surovému a zlostnému starčekovi Bélovi (Béla Várady), ktorý svoju chorú ženú vydeľuje, týra a neraz jej pripomenie, že je to jeho byt, správajú po jej náhlej smrti rovnako. V tom momente, keď sa naskytne príležitosť ho šupnú do domova dôchodcov. Tragické na celom prípade je fakt, že svoju ženu mal vlastne rád a chýba mu, len nedokázal dať svoje city najavo. Zrejme sa takto správal celý život, lebo aj jeho syn Attila (Attila Mokos) manželku odpudzuje svojim správaním. Miluje ju i svoje dve deti, ale atmosféra v rodine je neharmonická, chladná a často až nevraživá. Zrejme tak, ako trpel Attila v disharmonickej rodine tak trpia i jeho deti. Akoby sa z otca na syna preniesla vlastnosť nekomunikatívnosti a „umenia“ odpudiť od seba všetkých. Túto povahovú črtu zdedí alebo skôr odpozoruje aj Attilov syn, a ten si pre istotu vybíja zlosť a terorizuje svoju mladšiu sestru. Zdalo by sa, že je to začarovaný kruh, z ktorého niet východisko. Tvorcovia však tomuto nešťastníkovi dávajú chabú nádej, ale či sa jej dokáže chytiť je vo hviezdach.
Smutný je aj osud lokálneho politika a podnikateľa Miroslava (Miroslav Krobot), manipulátora s ľudskými osudmi, ktorý len svoj problém, smrť syna, nedokáže spracovať. Kým on sa, ako bezohľadný podnikateľ odreaguje, zatiaľ jeho žena utápa svoj žiaľ v alkohole a navyše strpčuje život jedinej dcére, ktorej nevyberaným slovníkom nadáva. Dievča zrejme už patrí k novej a sebavedomejšej generácii a nedá si svoje šťastie rodičovskými hádkami zničiť. Hrdinovia všetkých troch poviedok sú vlastne rodina, a tak sa stretnú na svadbe Miroslavovej dcéry, ktorá je použitá ako katalyzátor, ktorý má otupiť hrany a zmyť najväčšiu špinu, aby jej účastníci uverili, že ich čakajú lepšie časy.
Snímka Ďakujem, dobre je film krutý, miestami až pridrsný, ale v detailoch a jednotlivostiach pravdivý a súčasný. Celkom nesúhlasím s názorom, že neporozumenie a absencia medziľudských vzťahov je výsledkom ekonomickej krízy (dedo Béla bol celý život odľud). Možno len na poslednom mieste aj ekonomickej krízy. Podľa mojej mienky je to proces dlhodobý, spôsobený neustálymi krízami a historickými zvratmi odštartovanými druhou svetovou vojnou v roku 1938, po ktorej nasledovali roky 45,48,56,68,89 a kto len časť zmien zažil stačí, aby neveril ničomu a nikomu. Rok 1956 som pridala úmyselne, lebo bol rokom neslávnych maďarských udalosti, ktoré sa dotkli aj nás a príbeh filmu Ďakujem, dobre sa odohráva v prostredí maďarskej menšiny (vo filme sa hovorí dvojjazyčne).
A nedá mi nepripomenúť, že patríme k najpesimistickejším národom v Európskej únii, horšie sú na tom už len Gréci, hovorí štatistika, ktorú som si ja nevymyslela. A tento pesimizmus presne odráža aj film. Takto to cítia aj mladí slovenskí filmári, za čo ich nekritizujem, len konštatujem, že nie sú slepí, vidia veľmi jasne a cielia presne. Nutné je však dodať, že je to životný pocit síce značnej, ale predsa len istej časti populácie, no nie celej. Samozrejme, príbeh má aj niekoľko humorných sekvencii, dokonca sa dá ma mnohom aj pousmiať, čo tragiku príbehu odľahčí. Hovorí sa, že každá tragika má v sebe aj komiku a naopak a platí to aj pre Priklerov film.
Čo sa týka réžie Priklerovi a jeho tvorivému štábu sa podarilo veľmi nevtieravo skĺbiť dokumentárne (autenticky štylizované) prvky s prvkami hraného filmu, a tak vzniklo dielo, ktorého výpovedná hodnota je pravdivá, realistická a uveriteľná. Mnohí z nás sa v situáciách, ktoré zažívajú hrdinovia príbehu už raz ocitli. Snímka skutočne odráža reálny život, miestami až v priveľmi zhustenej podobe. A keď je toho už priveľa príde svadba, akýsi očistec, dávajúci efemérnu nádej. Mimochodom „očistcom“ sa až príliš dali uchvátiť aj profesionálne zdatní kameramani Peter Balcar a Milan Balog, aj majstri strihu Maroš Šlapeta a Zuzana Cséplö, ktorí mali svoj výrobný nástroj, nožnice, použiť vo väčšej miere. Škoda, záver by bol údernejší.
Z hereckých výkonov najviac vyčnieva Attila Mokoš v úlohe Attilu, syna deda Bélu. Attila vyrastal v rodine kde absentoval cit, láska a normálny vzťah medzi manželmi, čo hlboko poznačilo aj jeho vývoj. Stal sa z neho človek s deštruktívnymi sklonmi v medziľudských vzťahoch i keď svoju rodinu nadovšetko miluje. Attila je v podaní Mokoša slaboch, zúrivec, nehrá s čistými metódami, je neodbytný, vtieravý, bezohľadný, ale napriek všetkému veľmi zraniteľný a zranený. To nakoniec pochopí aj jeho rozvádzajúca žena Zuza (Zuzana Mauréry), ktorá mu bola dôstojnou partnerkou v snahe zbaviť sa tohto človeka, ale nakoniec ho poľutovať. Z ostatných postáv zaľudneného filmu si zaslúži ešte zmienku dedo Béla v podaní maďarského herca Bélu Váradyho a tiež Miroslav Krobot (Miroslav), ktorému sa tentoraz neušla tak výrazná rola, ale poradil si s ňou so cťou.
Mátyás Prikler (1982), o ktorom budeme ešte počuť, lebo patrí k výrazným mladým talentom, si zaslúži ešte niekoľko poznámok na doplnenie. Študoval na VŠMU a Divadelnej a filmovej akadémii v Budapešti. Nakrútil niekoľko krátkych a stredometrážnych filmov – The Life of a Fly, Autoportrét, Oni nie sú tvoj muž, Ďalšie dejstvo, dokumentárne filmy Frank Urban –Cajal a Juraj Kubánka. Za krátky film Ďakujem, dobre (2009) dostal Cenu slovenskej filmovej kritiky, ocenenie na festivale študentských filmov Early Melons a národnú cenu Slnko v sieti v kategórii Najlepší krátky hraný film. Snímku uviedli aj v Cannes v sekcii Cinéfondation. Dlhometrážny film Ďakujem, dobre uvideli nedávno vo svetovej premiére 24. januára 2013 na Medzinárodnom filmovom festivale v Rotterdame v sekcii Bright Future.
Keď som medzi riadkami povedala, že tento film hovorí o neutešenej dobe, kde česť, morálka stratili zmysel, že sme sa odcudzili, nechápeme a nechceme chápať toho druhého, ubližujeme si, nepočúvame sa, obťažkaní mobilmi spolu síce hovoríme, ale nekomunikujme navzájom, žijeme v morálnom marazme, úcta k starším sa vytratila, nedokážeme vychovať poriadne ani svoje deti – je to všetko pravda. Napriek všetkému si pozrite tento poučný a provokatívny film a zamyslite sa nad sebou. Ak si len malé ponaučenie z príbehov zoberiete, posunie nás to o krok dopredu a film splnil svoje poslanie.
VYPOČUJTE SI ZVUKOVÚ RECENZIU
Ďakujem, dobre (Köszönöm, jól / Fine, Thanks, SR, 2013)
Réžia: Mátyás Prikler. Námet a scenár: Marek Leščák, Mátyás Prikler. Kamera: Peter Balcar, Milan Balog. Strih: Maroš Šlapeta, Zuzana Cséplö. Hrajú: Attila Mokos, Miroslav Krobot, Béla Várady, Vladimír Obšil, Zuzana Mauréry, Jana Oľhová, István Olasz, Daniela Pribullová