3.0

Filmová recenzia

Film subžánru found-footage (alebo inak povedané – síce by som ti mohol pomôcť, ale radšej ťa budem nakrúcať) si po tvorcoch obstojného „Zla“ vyskúšali aj začínajúci nadšenci a určite veľkí fanúšikovia americkej kinematografie okolo herca Jaroslava Mottla. Príbeh s divným názvom Attonitas (opäť nejaký „tas“) napĺňa klasickú predstavu poučeného domáceho publika o tom, ako asi „vieme“ nakrútiť žánrový horor v našich podmienkach. Bude to nechcená zábava s hroznými dialógmi, úspornými hereckými výkonmi a so zbytočnou hrou na komplikovanú pointu na niekoľkých úrovniach. Napriek 90 minútam vôbec netušíte, ktoré meno patrí ktorej postave, neviete čo a prečo vlastne robí a ako je vôbec možné, že sa vie zotmieť behom dvoch nasledujúcich záberov. Kategorizácia B je tu skôr nahradená úrovňou – amatérsky titul so šancou kinodistribúcie. Aspoň niečoho sa však báť nemusíte – druhý Immortalitas vás vďaka bohu nečaká.

Už základný nástrel príbehu hovorí sám za seba – „Polícia v opustenom kaštieli uprostred sídliska Radvaň v Banskej Bystrici nájde obhorené mŕtve telo. Študentka Jana má pocit, že je to jej bývalý, ktorému sa po prázdninách nevie dovolať. Navyše z okna privátu uvidí v noci v okne kaštieľa zvláštne tiene. Jej spolubývajúca, študentka filmovej fakulty Elena, sa vydá aj s Kamilom a kamerou do kaštieľa, aby to bližšie preskúmala. V kaštieli sa ozývajú čudné zvuky, vedľa nich z nevysvetliteľných príčin niečo spadne. To ich presvedčí, aby sa na kaštieľ pripravili dôkladnejšie. O týždeň Jana a jej štyria spolubývajúci z privátu, vybavení kamerami a vysielačkami obsadia na noc kaštieľ s cieľom zachytiť kamerami zvláštne úkazy.“

Film pracuje na princípe vizuálneho pravidla – divák vidí len to, čo sníma štvorica kamier. Absolútne prevetraný princíp sa snaží o umelé inovácie bez výraznejšej logiky, alebo pevnejšieho uchopenia v scenári (napr. jednorázové využitie policajnej auto-kamery). Ťažko pochopiteľný je aj fakt, že každá kamera niektorej z hlavných postáv má ešte vlastnú opačnú kameru – aby sme ako diváci videli, kto ju drží. V tomto išiel oveľa ďalej mladý americký režisér Josh Trank vo svojom zaujímavom found-footage Chronicle / Kronika (predpokladám, že ho tvorcovia Attonitas určite videli).

„Dramatické momenty“ postavané na dlhom sledovaní ničoho (často aj z jednej statickej kamery), kedy sa po dlhých sekundách konečne niečo objaví, napríklad telo bez ruky sú spojené aj s nervóznymi otázkami vo vysielačkách - „Ktorú ruku nemá???“, „Čo ja viem, to je jedno, kurvaaa“, „Nie je, človek má dve ruky, ľavú a pravú“, „Jeb na to...“. Fascinujúce sú aj ďalšie dialógy typu „Decká, kde ste?“, či nečakaný policajný vtip, ktorý príde rovnako prirodzene, ako tanec v bollywoodskom filme.

Je asi umenie nakrútiť horor pri ktorom prežívate presne opačné pocity, ako by ste pri sledovaní tohto žánru mali mať. Je neuveriteľné, že jedna z postáv počas vyhrotenej situácie akože zaspí a prestane sa ozývať z vysielačky. Potom len skonštatuje, že si na chvíľu pospala a nikomu to neprišlo divné. Mal som podobné problémy počas filmu, čiže jej úplne rozumiem.

Určite je veľmi fajn, že sa u nás začínajúci tvorcovia snažia filmovo vyjadrovať, ale napodobovaním stokrát využitého, bez jedinej inovácie sa nič neposúva. Ani stav slovenskej kinematografie, ani stav slovenských divákov. Skôr naopak. Cítim tu istý experiment s bežným domácim publikom, ktoré môže získať dojem, že slovenská kinematografia je buď o dokumentoch, ktoré treba ťažko hľadať v programe filmových klubov, o autorských drámach pre 2 tisíc divákov, o hrozných „komédiách“ z dovolenky v Chorvátsku, či o nechcene vtipných amatérčinách napodobňujúcich americké žánre.

Attonitas (Slovensko, 2012, 94 min.)
Réžia: Jaroslav Mottl. Scenár: Jaroslav Mottl. Kamera: Marian Vaco. Strih: Nina Maxim . Hudba: Michal Kovalčik. Hrajú: Gabriela Marcinková, Petra Blesáková, Michal Janoš, Peter Brajerčík, Adrian Gula