|
DIVOKÉ BYTOSTI JUŽNÝCH KRAJÍN |
DIVOKÉ BYTOSTI JUŽNÝCH KRAJÍN |
Žijeme skutočne vo fascinujúcej dobe. V dobe, v ktorej nie je problém natočiť si doslova na kolene a so smiešnym rozpočtom post-apokalyptickú fantasy a následne s ňou rozvaľkať konkurenciu na všemožných festivaloch.
Samozrejme, nič nie je také jednoduché, keď nemáte čertovský talent debutujúceho tridsaťročného režiséra Benha Zeitlina. Chalan si veľmi rýchlo spočítal, že ak chce divákom priniesť finančne skromný film v inak nákladnom žánri, bude musieť šetriť, kde sa len dá. Možno i vďaka úsporným opatreniam vzniklo pod jeho vedením zrejme to najcivilnejšie a najuveriteľnejšie postapo, aké ste kedy videli.
Nedajte sa zmiasť malým dievčatkom v úlohe rozprávača i hýbateľa deja – časy Nekonečných príbehov a Kučeravých Sue sú navždy preč a deti už dávno nie sú zárukou vľúdneho filmového zážitku pre celú rodinu. Práve naopak, očakávajte hnus a špinu (tentokrát bez Las Vegas), bezútešnosť i podivnú zmes reality a fantázie. Film motívom aj náladou veľmi silno pripomína snímok Cesta, prostredie zas dosť evokuje o niečo starší Vodný svet (akurát, že obsahuje trochu menej toporného Kevina Costnera a trochu viac živých praturov).
|
|
No i napriek týmto porovnaniam si Divoké bytosti zachovávajú svoju tvár. Ide o skutočne nečastú filmovú skúsenosť, ktorá je často (ne)hereckým koncertom dvoch hlavných predstaviteľov. Ťažko uveriť, že Quvenzhané Wallis je len obyčajná 6-ročná školáčka (dobre, odkedy ju ako najmladšiu herečku v histórii nominovali na Oscara, sa už o obyčajnosti hovoriť nedá) a jej filmový otec Dwight Henry je zas v reáli pekár. Prirodzenosť, s akou hrajú svoje roly, je až zarážajúca a neraz sa dostaví neodbytný pocit, že na plátne prebieha skôr akýsi sociálny dokument. Podobne ako District 9 i Divoké bytosti južných krajín totiž excelujú v schopnosti podať maximálne nereálne výjavy s takou ľahkosťou a samozrejmosťou, až sa sami prichytíte na pochybách, čo zo zobrazovaného je ešte reálne a čo je už číra fikcia.
Tento celým dielom presiaknutý magický realizmus však v sebe nesie i čiastočné nevýhody. Nečakajte, že pochopíte úplne všetko, čo vám filmári naservírujú. Vlastne buďte šťastní, ak z toho pochopíte aspoň polovicu. Prílišná analýza chovania postáv sa nevypláca a najmä tie vedľajšie treba brať proste ako svojské figúrky. Logika celkovo tentoraz beží tak trochu na voľnobeh, tu sa skrátka musíme zamerať skôr na inštinktívnu myšlienku zobrazovaného.
|
|
Čím racionálnejšie je človek zameraný a čím viac nenávidí trebárs takého Malého princa, tým viac vlasov si počas premietania zrejme vytrhá. Motívy sú tu zásadne len jemne naznačené a nikdy dopovedané. Ako si ich kto vysvetlí a čo si z nich odnesie je na ňom, preto sa odporúča vziať si na premietanie minimálne jedného diskusného sparingpartnera – keď sa svetlá v kinosále znovu rozsvietia, jeho prítomnosť bude neoceniteľná.
Nie, tu skutočne nejde o akýsi uzavretý príbeh s klasickým rozvrhnutím začiatok – stred – koniec, ani o fantasy s jasnou hlavnou myšlienkou. To, čo je tu podstatné, sú čiastkové zamyslenia na všemožné témy optikou detskej logiky a najmä neuchopiteľná poetika, na akú dnes už, žiaľ, ťažko natrafiť. A to kdekoľvek.
Beasts of the Southern Wild (USA, 2012, 93 min.)
Réžia: Benh Zeitlin. Hrajú: Quvenzhané Wallis, Dwight Henry
