LÁSKY DONA JONA

Idylka sa ale rozplýva a na scénu prichádza staršia, osudom skúšaná žena Esther (Julianne Moore). Jona „osvieti“, pretože nečakane hlbšie načrie do studnice skutočného citlivého chápania druhej strany. Výsostne gýčové vplávanie do pokojného prístavu mimo hyzdiacu pornozávislosť. Takto nejako pracuje Lewittova imaginácia, ako vyzrieť z chorobného sexuálneho voyera na vzťahovo plnofunkčné precitnuté indivíduum.

Pri Lewittovej celovečernej prvotine sa nutne treba vzdať vyšších diváckych nárokov. Stačí priradiť si jeho výzor k charakterovému Jonovmu profilu, aby sme mu prepáčili úsmevnú školácku prvoplánovosť filmovej myšlienky, ako aj formálne opatrné spracovanie, kde je výrazným dynamizujúcim prvkom opakovanie všetkého druhu – činov, prostredia, pocitov, ľudí. Pretože len tak sa filmový Jon cíti silný a istý sám sebou. Režisér a herec v jednej osobe scenáristickou vynaliezavosťou ale práve nehýri. Príliš upnuto sleduje Jonove kroky a vzápätí poukazuje na konzekvencie vyplývajúce z jeho nepremyslených činov. Dialógy obsahovo ničím neozvláštňuje, situácie sa snaží okoreňovať len po vizuálnej stránke dokonalým výzorovým stylingom a frajerskou mimikou hlavnej postavy.

Do očí bijú pravidelné rodinné stretnutia so schematicky načrtnutými rozpornými rodičmi a príbehu absolútne ničím neprínosnou a večne textujúcou sestrou (inak veľmi tvárna Brie Larson). Formálne i dejovo film napreduje ako žiakom správne spracovaná zadaná úloha, no Láskam Dona Jona chýba akýkoľvek nadhľad, šmrncovný presah tak potrebný pre zvolenú tému, ktorá sama osebe je bezútešne fádna a prevarená.


Don Jon (USA, 2013, 90 min.)
Réžia: Joseph Gordon-Levitt