|
KLAUNI |
KLAUNI |
Žáner komédie sa v českej kinematografii ostatných rokov veľmi nevyznamenal. Najväčšej popularite sa tešili diela, ktorých doménou či „devízou“ bol priamočiary, prvoplánový a miestami až fekálny humor. Každá snaha či aspoň jej náznak vykročiť mimo „osvedčený“ vzorec, sa preto veľmi cení.
Jedným z tých, ktorí sa o spomínaný posun snažia, jej nový počin Viktora Tauša Klauni. Tauš začal svoju kariéru na poli dokumentu (napríklad študentský film Eleanor Rigby z Malé Strany).
V treťom Taušovom titule, v československo-fínsko-luxemburskej koprodukcii, rozpráva príbeh kamarátov, členov skupiny Busters. Trojica klaunov – Oskar (Didier Flamand), Max (Oldřich Kaiser) a Viktor (Jiří Lábus) – sa v ťažkých časoch hlbokého socializmu snažili ľudí baviť a primäť ich k zabudnutiu na ubíjajúcu každodennú realitu. Stali sa ostrovčekmi slobody. Snímka sa začína v momente, keď sa Oskar po 30 rokoch emigrácie vo Francúzsku vracia do rodnej Prahy, aby tu úspešne zakončil svoju umeleckú kariéru. Súčasne však vie, že bude chtiac-nechtiac musieť doriešiť zabudnuté a odložené kamarátske spory.
|
|
Vo filme prekvapia titulky a francúzsky jazyk. Divák na pár sekúnd zapochybuje, či je v správnej kinosále. Taušove dielo sa rozbehne zaujímavo a 120 minútová stopáž svižne odsýpa. Protagonisti sú uveriteľní muži v rokoch, ktorí prezentujú tri rôzne, v minulosti prepojené príbehy. Ich hereckí predstavitelia dokážu divákov pobaviť. Najzaujímavejším z troch osudov sa zdá príbeh práve navráteného Oskara, ktorý dostáva aj najviac priestoru. Oskara odmieta prijať vlastná dcéra, pretože mu nevie odpustiť, že od nej ako päťročnej jednoducho „zdrhol“ preč. Táto línia však viackrát dopláca na český dabing francúzskeho herca. Nie je presne zosynchronizovaný a pôsobí neprirodzene.
Celkom iným je príbeh zatrpknutého Viktora, ktorý sa od svojich bývalých kamarátov dištancuje. Spoločnú minulosť potláča a správanie svojich niekdajších druhov neschvaľuje. Po jeho boku však žije žena, ktorá bola pre všetkých femme fatale. Najslabšou líniou sa javí príbeh klauna Maxa, v ktorej sa síce rieši závažná diagnóza rakoviny, ale chýba v nej väčší ponor do psychológie postáv. Režisér možno nechcel vybočiť z komediálne ladeného filmu, ale práve tu mohol ponúknuť hlbšie prežívanie hlavných hrdinov, ako aj priestor pre výraznejší herecký prejav.
|
|
Sympatické na príbehu je, že každý z bývalých klaunov sa svojej profesii stále venuje. Oskar urobil kariéru v zahraničí, Viktor učí na vysokej skole a Max používa humor a klaunské triky rád v obyčajnom živote. Viktor nacvičuje so študentmi divácky obľúbenú etudu „cudzia“ ruka, kedy študenti hrajú, že ich pravá ruka zastrčená do rukáva saka na vešiaku nie je ich. Max preľstí vlastnú dcéru, keď jej „náhodou“ zje časť raňajok. Na námete filmu spolupracoval aj mím Boris Hybner. Vďaka nemu všetky pantomimické scénky pôsobia vtipne a končia pointou. Nedostatkom filmu je jeho prílišná doslovnosť a „ukecanosť“. Najmä v prípade klaunov a mímov, ktorí si viac zakladajú na hraní než rozprávaní, ktorým sa ustavičné tliachanie nehodí. V snímke je príliš veľa textu a málo emócií. Scenáristovi Petrovi Jarchovskému sa v práci najlepšie darí s Janom Hřebejkom, hoci aj tam to čoraz častejšie škrípe, v tomto filme zlyháva..
Klaunov však netreba úplne odsúdiť. Film treba chápať ako snahu vykročiť z nastolenej šablóny, podľa ktorej sa v súčasnej českej kinematografii komédie nakrúcajú. Popri všetkých Kameňákoch a Babovřeskoch je to určite lepšia voľba. Na rozdiel od spomenutých diel príbeh Klaunov aspoň v nejakej miere funguje. Charaktery postáv nie sú úplne ploché a vo filme cítiť pokus o hodnotnú pointu. Klauni mali naviac, ale zostali na polceste. Posúďte sami.
Klauni (ČR/Fínsko/Luxembursko, 2013, 120 min.)
Réžia: Viktor Tauš. Scenár: Pater Jarkovský
