5.0

Filmová recenzia

Atomic age sa snaží o zovšeobecnenie, čo možno považovať za jeho hlavný hendikep. Zdá sa, že ako základný princíp si autorka určila tézu, no myšlienka nie je dostatočne jednoznačná na to, aby uniesla dielo. Film sa rozplýva v naddimenozvaných obsahoch Rimbaudovej poézie, ktorá je síce výstižná a krásna, dotvára mimoriadne silne vybudovanú melancholickú a smutnú atmosféru filmu, ale zostáva len pri tom.

Jednotlivosť, ktorou sa Klotz snažila pomenovať celok, tvorí vo filme príbeh dvoch chlapcov, jedna noc, čas ktorý trávia potulovaním sa Parížom, ich sklamania, túžby a vyznania. Ide o akési putovanie za niečím viac, zábava, ktorú prežili neprináša satisfakciu, stretnutia s potenciálnymi láskami, nepriateľmi, to všetko je len na oko, povrchné, neuspokojí vášnivý hlad po niečom skutočnom, čo je pre hrdinov tak vzdialené a neuchopiteľné, je len akousi pocitovou ideou, ktorú sa všemožne snažia naplniť a rozplynúť sa vo svojich túžbach.

Nemožno sa ubrániť pocitu, že film, aj napriek snahe zostáva na povrchu, nedochádza k prieniku, je ťažké stotožniť sa s postavami, pretože kvôli vtesnaným veršom a polopatistickým vyjadreniam pôsobia ako figúrky, ktorých ústami prehovára samotná autorka. Čo sa však filmu dobre darí, je vyjadriť pocit úzkosti generácie, pomenovať obavy a definovať smer, ktorý sa zdá byť abstraktnejším, ako kedykoľvek pred tým.

Filmu by prospelo posilniť príbeh podstatnejším konaním, ktoré by prinášalo výraznejšiu zmenu (konflikt sa zahmlieva, čo by nebol problém, keby bolo možné stotožniť sa a pristať na režisérkinu hru) prehĺbiť charaktery, odpútať sa od tézovitosti. Je citeľné krkolomné upínanie sa na myšlienku, ktorú sa snaží film neustále pripomínať, prehlbovať a zviditeľňovať, zámery však dosahuje umelo, nemá úplnú moc nad prostriedkami, ktoré využíva, čo spôsobuje, že film Atomic age zmetene tápa v rozvláčnom deji a neistých pocitoch rovnako ako hlavní hrdinovia.

Téma, ktorá je silná a pomerne inovatívne načrtávaná, by vyznievala nenásilnejšie, a prirodzenejšie, keby vyplynula z príbehu, postojov hlavných hrdinov, z ich túžob. Motivácie by nemali byť len replikami, ale činmi. Film plynie pomalým tempom, básnivý je i v obraze, lyrizuje prostredníctvom kamery, spomalením, farebnými filtrami, dôležitá je hudba a texty piesní.

Atomic age je v porovnaní s artovými filmami na vysokej estetickej úrovni, má prepracovaný svojský štýl, rozvláčnosť myšlienky, ktorá je podaná alternatívnym jazykom je prevyšovaná silou vizuálnej podmanivosti. Film vo výsledku nemá zamýšľanú údernosť, režisérkine snahy a zámery sú čitateľné, ale stráca sa ich emocionálny vplyv. Film je vo výsledku chladný a v mnohom nepresvedčivý.

Titul si však nezasluhuje odvrhnutie, ba práve naopak, je svieži v inovatívnom spôsobe rozprávania a pohľade na mládež, je kvalitným vizuálnym zážitkom. Na rozdiel od obdobne tematicky zameraných filmov je Atomic age poetickým prienikom do duší dospievajúcej mládeže, tak „pozhasínajte mestá“ a nebráňte sa melanchólii parížskej tmy.

L’âge atomique (Francúzsko, 2012, 67 min.)
Réžia: Héléna Klotz. Scenár: Héléna Klotz v spolupráci s Elisabeth Perceval. Hrajú: Eliott Paquet, Dominik Wojcik, Niels Schneider.