|
VLHKÉ MIESTA |
VLHKÉ MIESTA |
Vlhké miesta je adaptáciou rovnomennej knihy nemeckej autorky Charlotte Rocheovej a odkrýva epizódy zo života osemnásťročnej Helen. V Heleninom svete nič nefunguje štandardne, všetko je naruby a v konečnom dôsledku nanešťastie práve tak, ako to má byť. Helen sa po nehode pri holení ocitá v nemocnici, kde sa snaží zubami nechtami udržať nie len kvôli mladému ošetrovateľovi, ale rozhodne sa vziať rozbitý vzťah rodičov do vlastných rúk.
Nemecký režisér David Wnendt sa podobne ako vo svojom predchádzajúcom filme Bojovníčky upriamil na dospievajúcu ženskú hrdinku, stelesňujúcu „postmoderný teenagerský punk“. Krvou z rozdupanej slušnosti páli hranice morálky, bez zábran sa vyzlieka z kože neštítiac sa ničoho. Helen má osemnásť a ostentatívne, z plných pľúc kričí svoj odmietavý postoj (rovnako ako hrdinky z filmu Bojovníčky). Helen je neriadená strela, príčinou jej vzdoru je pomerne negatívne vylíčené detstvo v rozpadávajúcom sa manželstve, ktoré sa retrospektívne vynára z hrdinkiných spomienok a definuje jej prítomnosť.
Základnou motiváciou hlavnej postavy je ovládnuť rútiaci sa vlak svojej reality, navrátiť ho na správnu koľaj a nájsť dávno stratenú stabilitu, ktorá je narušená neúplnosťou rodiny a konfliktným vzťahom rodičov. Práve detstvo determinuje Helen, jej vymedzenie sa voči spoločnosti. Jej chápanie lásky je detsky naivné, romantické, charaktery postáv sú hyperbolizované, najdôslednejšou postavou je Helen, ktorá je nosným pilierom, avšak aj u tejto postavy je možné pozorovať vplyv „vyššej moci“, ktorý ju neraz tlačí do krkolomných polôh.
Postavy sú otvorené, úprimné, dialógy a jednotlivé epizódy sú svieže, humor neurazí, nanajvýš znechutí. Vlhké miesta nemožno vnímať ako „pravdivý obraz reality“ a predstavu, že takto žije nemecká dospievajúca mládež, film pracuje s výrazným zveličením a humorom. Bujaro komponovaný dej plný odbočiek je síce logicky prehľadný, no gradácia neraz zadrhne na polceste za vrcholom, ktorý by bol odpoveďou na otázku „Čo tým vlastne chceli povedať?“.
|
|
Helenin neviazaný exhibicionizmus a excentrickosť sú v príbehu vysvetlené ako odpoveď na nedostatok pozornosti v detstve, na alternatívne výchovné praktiky a rozpoltenosť rodičov, z čoho vyplýva plejáda komplexov, ktorými hrdinka podvedome trpí. Zjednodušené odvolávanie sa na poznatky freudovskej psychoanalýzy, podľa ktorej sú zakonzervované neduhy a traumy hlavným deštrukčným činiteľom rozkladajúcim stabilitu človeka je síce opodstatnený argument, ktorý je však zjednodušením cesty scenáristov a opakovane sa objavuje v mnohých dielach, čím sa stal nadužívaným a opotrebovaným. Vlhké miesta navyše rozvíjajú štandardné teenagerské problémy, v príbehu sa vyskytuje všetko čo k frustrujúcemu dospievaniu patrí, od ľúbostného trojuholníka, cez bolestivý rozvod rodičov až po rozpad priateľstva „pokrvných sestier“.
Príbeh je však svieži, naratívne rozvíja rôzne časové roviny, čím stupňuje napätie a dynamizuje rozprávanie, ktoré však v istých momentoch prešľapuje na mieste ((konkrétne pasáž v nemocnici, kde sa sústredene rozvíja dejová línia prítomnosti- vzťah k ošetrovateľovi, (ne)vzťah rodičov)), čo má za dôsledok viac epická ako dramatická výstavba deja a rozvíjanie epizodických výjavov z Heleninho života, ktorých prítomnosť je často samoúčelná a funkcia sa zužuje na prízemné: pobaviť alebo šokovať. Príbeh napokon logicky vyvrcholí, postavy prechádzajú istou premenou a dostávajú to, čo si zaslúžia. To je pre diváka istou dávkou emocionálneho uspokojenia, no filmu sa nedarí komplexne prepojiť načaté témy a nanešťastie zakrýva viac, ako odhaľuje (aj napriek často sa vyskytujúcim erotickým scénam).
|
|
Tmu sa snaží presvetliť otvorenou sexualitou, perverzitou a rúcaním už aj tak dávno pokorených tabu, ktoré dnes nikoho neprekvapujú. Scény sú často samoúčelné a nepredstavujú opodstatnený súvis s hlavnou témou. Film zostáva povrchný, vo výsledku sa dopúšťa dosť závažnej dramaturgickej chyby. Nedopovedanie hlavného motívu- Helenina všemožná snaha spojiť rozvedených rodičov a obnoviť status úplnej rodiny, namiesto zdôraznenia hlavnej myšlienky zabíja vyznenie nosnej témy a príbeh končí neuspokojivým „ostrým strihom“.
Vnendt hľadá kľúče od dvier rozorvaných duší svojich hrdinov, no namiesto intímneho prieniku do krehkej dospievajúcej ženy, prináša film Vlhké miesta priemernú zábavu, s obstojnou hudbou a sympatickou Carlou Juri (predstaviteľkou hlavnej hrdinky, ktorá nestráca pôvab ani v inkriminovaných momentoch „sebarealizácie“). Kamera je baroková, výrazné estétstvo sa sústredí na detail, snaží sa preniknúť pod kožu, do mikroskopických detailov rozobrať realitu (čo naznačuje už úvodná titulková pasáž), avšak ideologicky sa film rozpadáva, ponor zostáva len v povrchovej, formálnej rovine.
Vlhké miesta odvážne a bez servítky vyprsknú všetok strach a hnus nahromadený za dverami detskej izby dospievajúcej mládeže nemeckej strednej vrstvy a je len na divákovi, do akej miery sa mu podarí zžiť s inak sympaticky svojráznou hlavnou hrdinkou a povzniesť sa nad všetok ten neporiadok, ktorý je neodmysliteľnou súčasťou jej extatického bytia.
Feuchtgebiete (Nemecko, 2013, 109 min.)
Réžia: David Wnendt. Scenár: Claus Falkenberg, David Wnendt. Hrajú: Carla Juri, Christoph Letkowski, Meret Becker
