6.0

Filmová recenzia

Filmy podľa Nicholasa Sparksa si už dávno vydláždili svoj vlastný subžáner v kinách. Od legendárnej romantiky The Notebook ubehlo akurát desať rokov a na každý ďalší film vzhliadame v snahe získať dôstojného nástupcu. Čo s láskou režíroval Michael Hoffman s výborným kúskom Báječný deň (One Fine Day, 1996)...

Na jeseň 1992 sa našli, Dawson a Amanda. On mal doma peklo, týral ho otec i neokrôchaní bratia, až ušiel a skončil v garáži vdovca Hanka. Získal skvelého priateľa a popritom sa v škole zahľadel do Nej. Úspešná študentka, jasné plány na život (univerzita, charita, rodina), top prípad na zaľúbenie v štýle zakázaného ovocia. Ich romanca skončila – a stretnú sa o 21 rokov neskôr pri pohrebe a odovzdávaní dedičstva Hanka, kde ich čakajú dva listy, dva domy a pár dní spomienok. Nájdu v sebe tínendžerskú lásku a bude im osud teraz priať väčšmi ako kedysi?

Toto je tretí film tohto týždňa, kde viete presne, čo vás čaká. Sparks ohýba romancu do rôznych podôb a čo mu ide najlepšie? Hádzať svojim hrdinom prekážky do cesty. Teraz vymyslel toho veľa, na čo potrebuje takmer dve hodiny, ale nečakane ubehnú lepšie ako niektoré kratšie filmy podľa jeho kníh.

Na prvý pohľad nič nové. Mladí sa zamilujú do seba a staršie verzie sa po dvoch dekádach stretnú a vy len čakáte, či v sebe obnovia cit a budú konečne šťastní. Lenže to by aj na Sparksa bolo príliš okaté. Najprv príde treskúci štart (skoro ako v Šťastlivcovi), potom sa ukážu dospelé verzie a po 10 minútach ideme späť v minulosti a objavíme rozbitú štruktúru filmu, kedy sa striedavo ukazujú mladšie a staršie verzie lovestory. Spočiatku to funguje krásne: najmä mládežnícka časť romance je lepšia ako sľúbil trailer, kde ani jeden hrdina nebol sympatický. Tu im to klape, a problémy sa začnú pekne vrstviť, aby sme zistili, prečo išli od seba. Sparks vrství veľa klišé, ale mládežnícka romanca funguje. Prvé rande, milovanie, aj jej neprajný otec (málo spracovaný), temná minulosť a zásahy osudu. Momenty „no to je jasné“ striedajú nepríjemné chvíle, kedy chcete držať hrdinom palce, ale Sparks ich vykoľají inam.

Objavovanie starých citov takmer štyridsiatnikov je iná zložka. Tu nie je všetko priamočiare, najprv sa hrdinovia nevedia vymáknuť ani k poriadnemu dialógu (nepoznáme minulosť, ešte nechápeme), čo je zvláštne, lebo od starších ľudí čakáme viac. V kombinácii s flashbackmi však dnešné putovanie dáva postupne zmysel, odkrývanie rán a prejavenie citov tiež. Nejde tu pritom o súťaž, ktorá romanca bude intenzívnejšia alebo či sa zmenili pocity po 21 rokoch.

Akurát posledná polhodina trošku mení názor na celý film, ktorý bol dovtedy starostlivo budovaný. Tá kopa náhod začne byť príliš frekventovaná a Sparks chce, aby mu všetko zaklaplo, no dospeje k tomu relatívne lacným spôsobom. Oceňujem, že ešte ani 15 minút pred koncom nevieme, ako film skončí, je tu toľko možností na rozvinutie a on si vyberie... Slovami dvoch diváčok za mnou „no to je pekne *%&$*&% záver“. Nevidím to tak prísne, ale stránky červenej knižnice sa nezaprú.

Z hereckých dvojíc mi predsa len imponuje viac súčasná, kde od Michelle Monaghan síce očakávame výborný výkon, ale aj Cyclops z X-Menov (James Marsden) hrá citlivo a pomerne presvedčivo. Párik tínendžerov je spočiatku neopozeraný, nevybrúsený, ale ruku na srdce, po 40 minútach som už držal palce a ocenil oboch hrdinov. Vedľajšie roličky sú priemerné, tu sa casting príliš nemaznal.

Čo s láskou je štandardná Sparksova adaptácia. Ale kombinácia otvorených možností konca, solídne tempo, prepojenie dvoch časových línií i hudba Aarona Zigmana u mňa tlačia skóre o bodík nahor. Na The Notebook stále novinka nemá, ale určite je lepšia ako čisto priemerný Šťastlivec.

The Best of Me (USA, 2014, 118 min.)
Réžia: Michael Hoffman. Scenár: J. Mills Goodloe, Will Fetters, Nicholas Sparks. Hrajú: James Marsden, Michelle Monaghan, Luke Bracey