9.0

Filmová recenzia

Psychická porucha pozornosti sa u detí prejavuje od ranného veku neprimeranou impulzivitou, hyperaktivitou a niekedy aj násilným správaním. Trpí ňou aj hlavný hrdina novinky talentovaného mladého (25 ročného) režiséra Xaviera Dolana. Mami! získala cenu poroty na festivale v Cannes a Kanada film vybrala ako ašpiranta na cudzojazyčného Oscara. Jeho príbeh znázorňuje snahu nezvládnuteľného mladíka, unavenej matky a zakoktávajúcej sa učiteľky nájsť medzi sebou krehkú rovnováhu.

Niežeby bola postava Stevea napísaná ako bezcitný sociopat – pripomína skôr zábavného sympaťáka, ktorý občas nedokáže ovládnuť vlastný hnev. Nebezpečenstvo neplynie z toho, že by mal zlomyseľné myšlienky, ale z nevypočítateľnosti, ktorá ho v priebehu sekundy dokáže zmeniť v besné zviera. Náročné životné podmienky sa v Dolanovom podaní nestávajú terčom humoru, ani stereotypizácie: „ Nie je správne ľuďmi pohŕdať, pozerať sa na nich zvrchu. Mojou snahou je skôr hľadať pozície, v ktorých by zastávali úlohou obetí, alebo jednoducho zbožňovať každý ich pohyb,“ povedal režisér pre denník Libération. Mami! pôsobí zároveň ako jeho divácky najprístupnejší, ale aj najvyzretejší film.

Tvorca v novinke opustil queer problematiku, ktorá bola doteraz poznávacím znamením jeho filmov. Zatiaľ, čo v jeho predošlých sa ľudské tragédie odvíjali na pozadí hľadania sexuality, jej zasadenia do spoločenského života a skrývania sa pred odmietavými postojmi okolia, Mami! zostáva počas celej dva a pol hodinovej stopáže sústredená vo vnútri vzťahového trojuholníka. Príbeh je oveľa lineárnejší, priamejší a uzavretejší, čomu zodpovedá aj zoštíhlený obrazový formát s výraznou farebnosťou, pripomínajúci displej smartfónu. Štvorcový rozmer akoby dopĺňal úzke, hranaté, sebecké videnia, ktorému občas postavy nevedome podliehajú. Ten sa zmení počas deja iba dvakrát a bolo by veľkým spoilerom napísať prečo.

V Dolanovej štylizácii opäť zohráva kľúčovú úlohu hudba, ktorá by sa jednoducho dala označiť za citovo vydierajúcu. Vybraná bez zjavného vkusu, mimo časových období – asi na žiadnom inom mieste by sa neozvali krátko po sebe hipsterská kráľovná Lana Del Rey, inštrumentálny úryvok z posledného albumu amerického speváka Becka, niekdajšia popová hviezda Céline Dion a opočúvaná (ale milovaná) gitarová balada Wonderwall od bratov Gallagherovcov. Napriek tomu každá skladba dokonale dopĺňa melodramatickú atmosféru, kde sa v rýchlom cykle strieda absolútna eufória so smrteľným strachom, zúfalstvo s odmenenou nádejou.

Divák sa ocitá uprostred emočnej húsenkovej dráhy, s jedinou istotou: že žiadna nálada neostane dlho stabilná. Tu sa zjaví slza zo straty akejkoľvek dôstojnosti, tu z katarzného dojatia. Dolanovou prednosťou je obdivuhodná schopnosť znázorniť plynulý prechod v týchto hraničných polohách, jeho zámer by sa v rukách iného tvorcu pokojne stratil v labyrinte nejasných obrazov s dvojzmyselnými odkazmi – zábery v Mami! sú však krištáľovo čisté a prehľadné. Každý motív, každá akcia a reakcia plynie dokonale logicky bez prerušenia. Tá agresívna energia, ktorá robí film nezabudnuteľným plynie z toho, ako úspešne nás dokáže vtiahnuť a nakaziť pocitmi hrdinov.

Dolan sa v novinke druhý raz vrátil k téme vzťahu medzi matkou a synom. Aby bola podobnosť medzi filmami znázornená ešte jasnejšia, mamu hrá v oboch rovnaká herečka, Anne Dorval. V režisérovom čiastočne autobiografickom debute homosexuálny syn rebeluje voči rodičovi zdanlivo nekompetentnému pochopiť jeho potreby. Vina sa prevracia k materskej postave stratenej vo vlastnom živote, pričom syn pôsobí ako obeť zlých rodinných pomerov. Mami! nakrútená o 5 rokov neskôr ako Zabil som svoju matku, zdá sa, skúma rovnakú pôdu avšak dospelejšou optikou. Empatia sa tentoraz prikláňa na stranu bezmocného rodiča uväzneného v bezvýchodiskovej situácii – s dvomi možnosťami rozhodnutia, zlou a horšou.

Autor je radktor denníka SME

Mommy (Kanada, 2014, 139 min.)
Réžia: Xavier Dolan. Scenár: Xavier Dolan. Hrajú: Anne Dorval, Antoine-Olivier Pilon, Suzanne Clément