EX MACHINA |
EX MACHINA |
TEXT MÔŽE OBSAHOVAŤ SPOILERY. IDE O TYP FILMU, KDE JE VEĽMI ŤAŽKÉ HODNOTIACE UVAŽOVANIE BEZ ČIASTOČNÉHO NAZNAČENIA DEJA.
Britský spisovateľ a scenárista Alex Garland po prvýkrát usadol na režisérsku stoličku. V rukách vlastný scenár s desivou víziou do dokonalosti dotiahnutej umelej inteligencie. Po filmoch ako Sunshine, O 28 dní či Pláž sa odvážne pustil bez Dannyho Boyla do réžie autorskej sci-fi Ex Machina.
S ohľadom na komerčný úspech spomínaných filmov Garlandovi pravdepodobne nebolo všetko jedno, keďže v tandeme s Boylom vždy odviedli solídnu prácu. V Ex Machina totiž musí riešiť x-krát prevarenú tému AI inovatívne s vedomím, že s umelou inteligenciou to v kinematografii začne ísť vždy z kopca pre jej potenciál citového vydierania.
To, na čo Garland stavil vo svojej Ex Machine, je čistá vedecká procedúra rozdelená do niekoľkých sedení Caleba a Avy. Nathan finišuje so svojimi poznámkami a chystá sa z nich vyexcerpovať zopár nedokonalostí, aby svoj ďalší model postavil na vyššiu úroveň. Toto je problémom všetkých naklonovaných Jordaniek z Bayovho Ostrova, všetkých citmi prekypujúcimi detskými robotmi, dobrosrdečných čísel 5 a ďalších. Divák neustále sleduje nemennú formu vedeckej výnimočnosti rýpajúcej sa v tom najobyčajnejšom ľudskom konaní, aby zaslúžilú kapacitu bolo možné pomyselne zbožštiť len preto, aby ako obyčajná ľudská bytosť prekonala prácou svoju vlastnú zadefinovanosť a vdýchla tú bájnu inteligenciu halde elektronicky pozliepanej robotickej bytosti. S karosériou čím ďalej, tým viac dokonalejšieho vzhľadu podobného ľuďom.
Garland, bohužiaľ, spadol do obávanej šablóny, no vykresal pomocou vzťahov troch ľudí v odľahlom vedeckom komplexe dusivú atmosféru neistoty. Výborne mu na to vizuálne poslúžili nádherné pohľady na jedinečnú landscape budovu zvonka a strohé technické prostredie Nathanovho príbytku. Dunivé prepájanie elektrifikácie do núdzovej prevádzky ukrýva Avino tajomstvo o tom, nakoľko ešte funguje podľa naprogramovaných schém a nakoľko využíva vlastný AI potenciál, keďže Turingovým testom očividne prešla. Calebova postava sa postupne z vedeckého nadšenca stáva uväzneným pokusným králikom, ktorý poslušne spovedá zadaný objekt podľa jednotlivých sedení. Najšťavnatejším prvkom je Nathan so svojím bežným kamarátskym prístupom, no skrýva pritom mnoho tajomstiev, o čo mu vlastne v projekte ide.
Garland sa vo filme zameriava čisto konverzačne na plusy a mínusy dokonalých umelých bytostí, jeho postavy vedú tie najjednoduchšie rozhovory, na diváka zaberajú jednotlivosti ohľadom Avinej konštrukcie čo možno najvernejšej kópie človeka. No v dialógoch neustále cítiť akúsi nepatričnosť byť „stvoriteľom“, ktorý by svojím výtvorom presiahol vlastné postupy premýšľania. V budovaní napätia dominujú tvrdé Nathanove podmienky, stále menej komfortná Calebova úloha testovať Avu a po hudobnej stránke rozrušujúci hudobný podmaz Bena Salisburyho a Geoffa Barrowa (Portishead).
V konečnej fáze sa, pochopiteľne, odohrá zopár ostrejších výmen názorov, a bohužiaľ, i očakávané Avino počínanie. Pre diváka ale tých 108 minút prejde v celkom slušne udržiavanom napätí a dostane možnosť spolu s Calebom a Nathanom filozoficky hĺbať nad etickým rozmerom neodvratného toku ľudskej evolúcie, aby sa v budúcnosti malé robotíčatá nemuseli hanbiť za to, že ľudské pokolenie sa kvôli nejakému morálnemu problému muselo zaseknúť na svojej tak nedokonalej úrovni.
Ex Machina (VB/USA, 2015, 108 min.)
Réžia: Alex Garland. Scenár: Alex Garland. Hrajú: Alicia Vickander, Oscar Isaac, Domhnall Gleeson