|
SKRYTÁ VADA |
SKRYTÁ VADA |
Buďte v strehu, nepripravení budú sklamaní! Náročná a uletená detektívka vám zamotá hlavu...
Nový titul Paula Thomasa Andersona (PTA) podľa románu Thomasa Pynchona býva trošku mylne kategorizovaný ako retro-noir, preto si na úvod vysvetlime pojmy odvodené od pôvodného termínu film noir (1). Kým „retro-noir“ nielenže evokuje klasické filmy noir zo 40tych a 50tych rokov, ale navyše sa v tomto období aj odohráva (Čínska štvrť, L. A. – Utajené skutočnosti), tak „neo-noir“ je zasadený do súčasnosti (The Long Goodbye). Vychádzajúc z tejto logiky, môžeme Skrytú vadu označiť ako „hippie-noir“, nakoľko sa príbeh odohráva v roku 1970 (mimochodom, rok Andersonovho narodenia), prostredníctvom flashbacku sa vracia aj do rokov 60tych a celkovo je výpoveďou o dobe hippies. Hovoriť môžeme aj o tzv. „stoner noiri“ (2), keďže hlavný hrdina „fičí“ na omamných látkach, najčastejšie marihuane, a je väčšinou pod obraz, než v obraze.
Zápletka je modelovo noirová: súkromný detektív dostáva za úlohu nájsť nezvestnú osobu. Tu však veľa štandardného končí. Zo strany hlavného hrdinu nečakajte žiadnu súhru vlastností – ako šarm, drsnosť a dôvtip zároveň – akú stelesňoval Chandlerov slávny detektív Philip Marlowe. „Doc“ Sportello je povaľačský hipisák, ktorý nemá vôbec ďaleko od svojho „stonerského“ kolegu Dudea Lebowskeho. Jedného lenivého dňa prijíma prosbu svojej ex-priateľky Shasty pomôcť jej milencovi Mickeymu Wolfmannovi, mimochodom vplyvnému realitnému magnátovi. Toho chce jeho manželka so svojim milencom údajne obrať o majetok a hodiť ho proti jeho vôli do blázinca. Wolfmann je pritom už hneď na ďalší deň nezvestný. Keď sa zo scény čoskoro vytratí aj Docova „bývalka“, začína mať preňho prípad ešte osobnejší rozmer. Navyše, k hľadaniu dvoch osôb sa nabaľujú ďalšie menšie (pod)prípady...
Pátranie sa začína riadne zamotávať, na scéne sa objavuje vyše tucta bizarných (!) postavičiek a každé Docove stretnutie prináša neustále nové a nové mená. Celá hra má zrazu akosi priveľa účastníkov (my sme samozrejme jedným z nich) a pointa akoby sa čím ďalej, tým viac zahmlievala. Sme jednoducho tak dezorientovaní ako náš „zhúlený“ hrdina. Touto „nepreniknuteľnosťou“ pripomína Skrytá vada noirovú klasiku Hlboký spánok (1946) (3). K lepšej orientácii nám paradoxne nepomáha ani taký voice-over (ďalší na pohľad štandardný noirový – naračný – prvok), ktorý je oproti zabehnutým diváckym očakávaniam použitý veľmi nezvyčajne až zradne. Príbeh je komentovaný záhadnou treťou osobou menom Sortilège (4), ktorá však divákovi veľmi nepomáha zorientovať sa v komplikovanom deji. Skôr len pocitovo popisuje, čo sa deje v Docovej hlave, inokedy zasa hypnoticky filozofuje. Navyše tým, ako sa zjavuje a mizne pred kamerou, dokonale skúša našu pozornosť a núti nás premýšľať.
|
|
Nový Anderson nie je na rozdiel od jeho predošlých dvoch drám o postavách (tie tu majú iba epizódny charakter). Je to príbeh mesta a doby. Los Angeles, o ktorom by vám svoje vedel rozprávať spomínaný Marlowe, sa od detektívnych hard-boiled románov 40tych rokov za tie tri dekády až tak nezmenilo. Vysoká kriminalita, korupcia, špinavé praktiky v policajných radoch, morálna prehnitosť, obchod s bielym mäsom, paranoja. Akurát alkoholické opojenie (v podobe whiskey či ginu) nahradili tvrdé drogy, ikonické cigarety zasa joint. A šatník postáv je v čosi veselších farbách. S dobou končiacich sa 60tych rokov minulého storočia (nenásilné odkazy na Nixona, vojnu vo Vietname, Reagana, Čiernych panterov či zločinca Charlesa Mansona a jeho komunitu) tematizuje Skrytá vada aj lokálnu prepojenosť politiky a polície s organizovaným zločinom. Spoločným menovateľom všetkého sú drogy – od „rekreačných“ až po tie menej dostupné. Drogy sú v móde, predstavujú biznis, drogy sú jednoducho životný štýl. Sofistikovaný obchod s narkotikami automaticky vytvára cieľový trh aj pre také „nenápadné“ profesie akými sú psychiatri či zubári. Biely prášok totiž neničí len psychiku, ale aj chrup. Slovom, každý je s každým prepojení a celý mestský biznis model stojí a padá na heroíne.
Táto ironická kritika éry hippies je režisérovou ďalšou kapitolou z amerických dejín minulého storočia. Kým v epickej ropnej ságe Čierna krv mapoval udalosti na rozhraní rokov 1898-1927, tak v The Master na pozadí 40. – 50. rokov sledoval zrod scientológie a v Boogie Nights si zasa zobral na paškál pornografický priemysel 70tych a 80tych rokov. Čo možno označiť za prínos je fakt, že (na Oscara nominovaný) scenár sa nesnaží nijako fetišisticky romantizovať dobu hippies, skôr poukazuje na jej odvrátenú stranu, a to zábavným a dezorientujúcim spôsobom. Hodnotiť (chváliť) jednotlivé ďalšie zložky (hercov, kameru, hudbu, kostýmy) nemá zmysel, lebo v prípade Andersonových filmov sa ich nadštandardná úroveň nielenže očakáva, ale je už pravidlom.
|
|
Skrytá vada je síce hviezdne obsadená, komediálne ladená, bizarná (stonerská) kriminálka; pozor však na jednu vec: je veľmi tenká hranica medzi tým, či si ju naplno užijete alebo ju rezolútne zavrhnete. PTA nakrútil vzhľadom na žáner prekvapivo nedivácky počin, ktorý si od vás vyžaduje veľmi veľkú pozornosť. Áno, budete sa aj baviť, ale film zďaleka nestojí len na akomsi „coenovskom“ humore, ktorý na nás kričal už z traileru. Režisér usporiadava 2,5-hodinovú hru s divákom, kde skúša jeho pozornosť a trpezlivosť. Stačí, ak podceníte jednu na pohľad „bezvýznamnú“ scénu a ste na dobro stratení. Pri tak dlhej, konverzačnej a dejovo zamotanej snímke možno divákovu tendenciu strácať pozornosť a tápať chápať aj ako metaforu pre Docovu dezorientáciu v spletenci postáv a udalostí.
PTA robí ďalší krok od bežného diváka. Kým Čierna krv mala silný príbeh aj silné postavy, v The Master boli v popredí už iba postavy a v prípade jeho najnovšieho filmu nie je dôležitý ani príbeh, ani postavy. V hlavnej úlohe sa predstavuje atmosféra doby končiacich sa rokov 60tych oháknutá do noirovo-psychedelického šatu. Skrytá vada je tak chutné filmové sústo, no len pre pozorných a pripravených.
Inherent Vice (USA, 2014, 148 min.)
Réžia: Paul Thomas Anderson. Scenár: Paul Thomas Anderson podľa rovnomennej knihy Thomasa Pynchona. Hudba: Jonny Greenwood. Kamera: Robert Elswit. Hrajú: Joaquin Phoenix, Josh Brolin, Owen Wilson, Katherine Waterston, Joanna Newsom, Benicio Del Toro, Reese Witherspoon, Jena Malone, Eric Roberts, Martin Short a ďalší.
(1) Termín „film noir“ zaviedol v lete 1946 francúzsky kritik Nino Frank, pričom vychádzal z analýzy štvorice amerických kriminálnych filmov: Maltézsky sokol (1941), Poistka smrti (1944), Laura (1944) a Murder, My Sweet (1944).
(2) „Stoner film“ sa vyznačuje tým, že jeho príbeh sa nejakým spôsobom točí okolo marihuany. Ukážkovým „stoner-noirom“ je Big Lebowski.
(3) Ide o adaptáciu vôbec prvého Chandlerovho románu s Philom Marloweom z roku 1939.
(4) SPOILER. V knižnej predlohe ide o Docovu kamarátku, ktorá má v príbehu minimálny priestor. Anderson túto postavu poňal svojsky. Hudobníčka Joanna Newsom mala filmu pôvodne iba prepožičať svoj hlas, no režisér ju napokon prepasíroval aj pred kameru. Pre diváka tak vytvoril mätúci hlavolam: je Sortilège vôbec skutočná alebo existuje len v Docovej hlave (buď ako spomienka či následok drogového tripu)?
