JULIETA |
JULIETA |
Fenomén menom Pedro Almodóvar so železnou pravidelnosťou prichádza za svojím filmovým fanúšikom. Dnes to však už nie je pre originalitu, ale len pre svoje meno. V 80. rokoch si ho začal poctivo budovať, v 90. rokoch si ho upevnil vďaka tvorivej extáze a po roku 2000 už len naňho postavil Hovor s ňou. Hoci k žiadnemu devastačnému kvalitatívnemu pádu doposiaľ nedošlo, už neraz sa k nemu schyľovalo.
A inak to nebude ani v prípade Juliety. Almodóvar visí nad priepasťou tvorivej krízy a začína vykrádať sám seba. Zostáva verný téme silných žien uväznených vo svojom osude, no sám pritom uviazol v prefabulovaných konštruktoch, ktoré strácajú jeho povestný nadhľad, súcit a vykompenzovanú tragiku s komikou. Znova sa ponára do ženskej duše, snaží sa ju pochopiť a vytiahnuť z bahna. Julietu však čaká jedna katastrofa za druhou a padá na dno.
Najznámejší španielsky filmár stojí ako vo väčšine svojich snímok aj za scenárom. Inšpiráciu našiel v knižnej predlohe známej autorky Alice Munro. Jej postavy dotvoril a prehodnotil aj ich konanie. Pre hlavnú hrdinku pripravil duševné muky a trápi ju od začiatku až do konca. Tragické straty zavŕši nečakaný odchod dcéry, ktorý nastaví zrkadlo jej citovej závislosti. Neschopná pretrhnúť pupočnú šnúru v nádeji čaká na jej návrat celé roky. Keď sa jej konečne podarí vyliečiť zo straty, prichádza správa, ktorá ju vráti späť a opäť ju uvrhne do depresie. Rozhodne sa preto zo svojej bolesti vypísať a celý príbeh v retrospektíve vyrozpráva.
V štandardnej spomienkovej štruktúre nám tvorca vykreslí osud milujúcej ženy a matky, ktorá postupne o všetko príde. Matka odhaľuje tajomstvá a pátra aj po utajenom vnútornom svete svojej dcéry. Julietino pátranie po minulosti je celkom iné ako Manuelino (Všetko o mojej matke). Kým Manuela bola aktívnou činiteľkou deja, Julieta pasívne vyčkáva. Tvorca tak ukrátil príbeh o to najvýraznejšie z jeho typického príbehového rukopisu. Nápaditá bizarnosť jeho filmov ustúpila a priestor pre nekonvenčné postavy, ktoré výrazne obohacovali dej, sa vytratil. S výnimkou zosobnenou v gazdinej Marian, v podaní dvornej herečky Rossy de Palma. Aj tá je však len slabým odvarom panoptika z čias „zlatého veku“ Almodóvarovej tvorby.
Hoci cítiť odklon od najlepších filmov, paradoxne z nich aj čerpá. A nielen z nich. Aj šialená komédia Rozkoš v oblakoch tu má svoj odkaz (stratená dcéra jedného z cestujúcich). Výsledkom je však nedotiahnutá skladačka zozbieraných starých motívov. Pedro vždy balansoval na hrane gýča a zároveň vždy zostával v umení. Následkom neúnosných tragických zvratov, bremien utrpenia a precitlivenosti stráca svoju neopakovateľnú poetiku a približuje sa k pátosu mexickej telenovely.
To, čo robilo jeho filmy atraktívnymi a, našťastie, nezmizlo ani v Juliete, je všadeprítomná vášeň a silná senzualita. Práve tie ho vždy odlišovali a odrážali sa aj vo vizuálnej kompozícii. Najnovšiu hrdinku takisto mobilizujú latentné či otvorené vášne, ktoré sa odrážajú aj vo výtvarnej zložke. Symbolika bielej a červenej tu má početné zastúpenie a s divákovým podvedomím v správnej miere manipuluje. Kamera plní úlohu zmyselného pozorovateľa a hudba neprvoplánovo podčiarkuje melanchóliu príbehu. V hlavných úlohách sa predviedli pre našinca výborné a zároveň neopozerané herečky, mladšia Adriana Ugarte a staršia Emma Suárez.
Julieta nepoprela maestrov vizuálny rukopis, ten je čitateľný a ešte vždy rozpoznateľný. Okresala však jeho originalitu a z jeho bohatej príbehovosti zostalo len torzo falického symbolu pretaveného do bronzových plastík. Sošky prišli o podstatnú časť a filmový výtvor preto neodovzdá svoj plod – nevyhnutnú katarziu.
Julieta (Španielsko, 2016, 99 min.)
Réžia: Pedro Almodóvar. Scenár: Pedro Almodóvar. Hrajú: Michelle Jenner, Adriana Ugarte, Rossy de Palma, Daniel Grao…