SLADKÉ SNY

Massimov život v útlom detstve poznamenala tragédia -jeho milovaná a krásna matka náhle zomrela. Dospelý divák ľahko vytuší, že chronicky nešťastná žena po tom, ako svojmu synovi naposledy popriala krásne sny, zrejme zo sveta odišla dobrovoľne. Deväťročný chlapec však jej tajomnú smrť za zatvorenými dverami, skrátka, nijako nedokáže spracovať a prijať - iste aj vďaka bielym lžiam a zavádzajúcim náboženským i filozofickým zdôvodneniam, ktorými sa mu okolie túto žalostnú situáciu snaží uľahčiť.

Neostáva mu nič iné, než sa s  nepochopiteľnou stratou nejako vyrovnať po svojom. S imaginárnym priateľom Belphégorom, verziou pre spolužiakov, že maminka žije v New Yorku a mnohými ďalšími únikmi od reality, ktorá sa behom jedinej osudovej chvíle stala preň celkom nevľúdnym miestom.

Taliansky filmový veterán Marco Bellochio (Henrich IV., Aféra z titulnej strany, Spiaca kráska) zachytil vo svojej najnovšej snímke Sladké sny celoživotný boj muža s prízrakom nedopovedaných viet a nedovysvetlených činov z onej tragickej noci, kedy prišiel o najdôležitejšiu bytosť vo svojom živote. Robí tak prostredníctvom niekoľkých, voľne poprepájaných epizód z Massimovho života, ktoré sú pre tému tejto straty a bolesti obzvlášť dôležité: svedectvo vzťahu medzi rovesníkom a jeho matkou, ktorú syn odstrkuje tým viac, čím viac sa ona k nemu snaží priblížiť; náhodná prítomnosť v byte miliardára práve v okamihu, keď pácha samovraždu; otrasná skúsenosť z vojnového Sarajeva (Massimo sa stane novinárom), kde sa pri čerstvej mŕtvole matky chlapec nehybne, ako zhypnotizovaný, hrá s videohrou – a tak ďalej.

Tieto silné fragmenty nevytvárajú komplexný príbeh Massimovho života, z toho nám, iste, mnoho faktov aj postáv celkom uniká. Výborne však definujú príbeh jeho vnútorného žiaľu, bolesti deväťročného chlapca, ktorá sa s ním tiahne až do stredného veku.

Sladké sny vznikli na motívy autobiografického bestselleru talianskeho žurnalistu Massima Gramelliniho. Úprimnosť autentického materiálu v nich určite cítiť – najmä keď v okamihoch, kde by sa fikcia zrejme neubránila nejakej tej melodráme, film ostáva skromne úsporný - a predsa veľavravný. Z plátna tiež možno vytušiť pôvodne knižnú štruktúru, čo však môže na diváka pôsobiť trochu rozhádzane a zmätene.

Sladké sny, skrátka, nekompromisne sledujú „pocit“, nie konkrétny príbeh či postavy. Tento pocit je, dokonca, nepochybne dôležitejší, než samotný hlavný hrdina, o ktorom sa mimo mantinelov ústrednej témy prakticky nič nedozvedáme. Minimalistické herectvo Valeria Mastandreu (Massima stvárňuje v dospelosti) s tým je v absolútnej zhode, hoci aj nepatrí k prvoplánovo divácky atraktívnym. Naopak, ťahákom na diváka má nepochybne byť krásna Bérénice Bejo, ktorá ale v skutočnosti vo filme zohráva len malú, hoci svojim spôsobom kľúčovú rolu.

Nenápadnou oporou je deju krásna kamera, zachytávajúca ešte krajšie interiéry starosvetských talianskych bytov. Určite tiež neprepočujete nevšedne náladový hudobný podmaz z dielne Carla Crivelliho, ktorý striedajú dobové hity štýlovo pripomínajúce rozsiahlosť časového úseku, v ktorom sa dej odohráva. Jednoznačným nepriateľom širšieho diváckeho úspechu tohto filmu ale je jeho dĺžka.

Dvojhodinovka s takou špecificky ťaživou a, povedzme si pravdu, tiež nadštandardne sentimentálnou témou, skrátka, bude na mnohých divákov príliš. Ak vás, navyše, ústredná zápletka na emotívnej úrovni akosi minie, bude vám pravdepodobne pridlhý film už aj oveľa skôr. Možno aj preto si od mnohých recenzentov táto snímka po svojej vlaňajšej premiére v Cannes vyslúžila pomerne vlažné, možno až nespravodlivo prísne hodnotenia.

Fai bei sogni (Taliansko/Francúzsko, 2016, 134 min.)
Réžia: Marco Bellocchio. Scenár: Massimo Gramellini, Valia Santella, Edoardo Albinati, Marco Bellocchio. Hrajú: Bérénice Bejo, Guido Caprino, Emmanuelle Devos, Valerio Mastandrea