|
CEZ KOSTI MŔTVYCH |
CEZ KOSTI MŔTVYCH |
Kino morálneho nepokoja nestratilo zmysel ani v dnešných dňoch. Hoci oficiálne už neexistuje, zakladatelia sa nikdy celkom neodklonili od zásad hnutia. Vždy sa totiž s ľahkosťou nájde téma, ktorá kriticky nazerá na morálku väčšinovej spoločnosti. Režírujúca Agnieszka Holland spolu s produkujúcim Krzysztofom Zanussim tentoraz objavili vo filme neobvyklý, no čoraz znepokojujúcejší problém.
Holland neustále nadväzuje na princípy prelomového poľského kina, no pritom si razí vlastnú cestu sebavyjadrenia. Hoci sa často drží schém mainstreamu, v jej tvorbe stále nachádzame snímky vyčnievajúce z radu. Zdá sa, že nenájde pokoj, kým nespracuje provokatívne témy a nenastaví zrkadlo pokrivenej morálke spoločnosti. Blízke sú jej historické témy s politickým pozadím i temné kapitoly dejín, najmä z obdobia druhej svetovej vojny (Europa Europa, V tme).
Práve pri týchto námetoch používa filmový jazyk a postupy čitateľné pre širšie publikum, no i tak si zachováva vyšší štandard. V minisérii Hoříci keř dokázala, že pod jej vedením môže vzniknúť naozaj brilantná interpretácia udalostí nasledujúcich po upálení Jana Palacha. Seriálová tvorba (Zločin, House of Cards) jej posvietila na cestu krimi a trileru a svetovo uznávaná poľská režisérka sa prepracovala až k aktuálnej snímke nakrútenej podľa predlohy Olgy Tokarczuk. Výsledkom je multižánrová zmes pútajúca naliehavosťou námetu.
Tentoraz sa terčom jej kritiky stala civilizáciou tolerovaná brutalita, ktorú väčšinová spoločnosť považuje za bežnú rutinu. Holland sa vyhla schematickosti , vyslobodila svoju tvorivosť z pút prostého jazyka hlavného filmového prúdu a nakrútila príbeh starnúcej ženy bojujúcej proti krutosti páchanej na zvieratách celkom originálnym spôsobom.
|
|
Hrdinka Janina Duszejko je odhodlaná, nekompromisná, odvážna so srdcom na správnom mieste. Jej charakter však často skĺzava do šialenstva s exponovaným hysterickým prejavom, čo ju, žiaľ, oberá o vierohodnosť. Závažnosť témy tak miestami stráca zmysel a divák si kladie otázku, či ide o paródiu na ochrancov zvierat alebo práve naopak o novodobú moralitu plnú súcitu s nemými tvárami.
Samotná režisérka definovala svoj film ako „detektívku, podobenstvo a zároveň trpký obraz nášho sveta, kde sú ľudia a zvieratá, starí i slabí, bezbranní voči brutalite a hlúposti“. Dokonca motív pomsty prirovnala k Tarantinovmu Divokému Djangovi. Jej hrdinka je totiž ako sám vojak v poli a stretáva sa len s nepochopením a posmeškami. Autorka predlohy a spoluscenáristka Olga Tokarczuk správne vystihla, že na ochrancov zvierat a vegetariánov stále pozerá väčšinová spoločnosť cez prsty.
Zábery štvanej zveri ako i krvavé trofeje besnejúcich a krvilačných poľovníkov sú zobrazované sugestívne a dostatočne realisticky. Kamera odviedla výbornú prácu nielen v prípade záberov na odvrátenú stranu morálky, ale aj v tých optimistickejších úsekoch snímky. Značne jej v tom pomohlo prostredie, v ktorom sa nakrúcalo. Výseky zaberajúce prírodu v každom ročnom období opantajú a zmagnetizujú pohľad diváka.
|
|
Snímka ocenená Strieborným medveďom na tohtoročnom Berlinale sa pohráva s myšlienkou pomsty človeka i zvieraťa. Majú vôbec zvieratá potrebu pomstiť sa? Dokážu páchať také „zverstvá“ ako človek? Alebo sú ľudskejšie ako človek?
Odpovede nám tvorcovia síce naznačia, no pointa je príliš mätúca a odhalenie páchateľa záhadných vrážd v kľúčovej krimizápletke zas málo nápadité. Obrovský potenciál zaujímavého námetu sa preto miestami zdá zmarený. Dôležité však je, že Hollandovej film nesie „nepokojné“ posolstvo a otvára v hranom filme neprávom opomínanú tému.
Pokot (Česko / Nemecko / Poľsko / Slovensko / Švédsko, 2017, 128 min.)
Réžia: Agnieszka Holland. Scenár: Agnieszka Holland, Olga Tokarczuk. Hrajú: Agnieszka Mandat-Grabka, Wiktor Zborowski, Jakub Gierszal, Miroslav Krobot...
