|
SAFARI |
SAFARI |
Adrenalínové dobrodružstvo? Čestný boj človeka s prírodou? Alebo len komercializácia nezmyselného zabíjania? Väčšina z nás sa asi o tom, ako vyzerá taká zbohatlícka poľovačka v africkej buši na vlastné oči nikdy nepresvedčí. Rakúsky dokumentarista Ulrich Seidl vás však vo svojom najnovšom filme Safari vezme tak blízko, ako to len ide. Ako inak, než v sprievode svojich nemecky hovoriacich spolukrajanov, ktorých detailné mapovanie sa stalo hlavnou náplňou jeho filmárskej kariéry...
Ak sa zaraďujete medzi vegánov, ochranárov, milovníkov zvierat či budhistov, mali by ste zhliadnutie snímky Safari dôsledne zvážiť. Je totiž plná ľudí, ktorým sú vaše „pacifistické sentimenty“ celkom ukradnuté a zavedie vás poriadny kus za hranice komfortnej zóny. Dejiskom je súkromná rezervácia v africkej Namíbii, „hrdinami“ bohatí Nemci a Rakúšania, ktorí si sem za svoje peniaze chodia trochu zastrieľať. Stanete sa priamymi účastníkmi ich nekonečných postriežok, rozpačitého stopovania, „nervy drásajúceho“ výstrelu aj obradných ceremónií nad zvieracou zdochlinou, za ktoré by sa nemuseli hanbiť ani poľovníci doma v Štajersku.
O svoje intímne pocity sa s vami horúčkovito podelia dve generácie jednej obzvlášť entuziastickej poľovníckej rodinky. Uvidíte, ako sa mame s roztrasenými rukami podarí zastreliť jej prvú antilopu, aj ako otec jedinou ranou skolí ohromnú žirafu („Vyzeráš ako Atlas,“ poznamená zamilovane mama, keď sa otec fotí s hlavou veľkej zdochliny laškovne prevesenou cez rameno). Vypočujete si, o akom kalibri a zbrani sníva dospievajúca dcéra a prežijete neuchopiteľné vzrušenie syna, ktorý si splnil sen zastreliť zebru („...zebru, lebo má peknú kožu“).
Vypočujete si, ako si títo (inak na prvý pohľad vcelku sympatickí) ľudia svoju akčnú záľubu zdôvodňujú. Že lov nie je zabíjanie, lebo nie je masový; že lovom starých kusov uvoľňujú priestor pre ďalšie zvieracie generácie; že vlastne ekonomicky ohromne pomáhajú rozvojovej krajine. Uvidíte však aj podstatne menej sofistikovaných lovcov. Takých, čo si na skladacích lehátkach pri pive nezaujato čítajú v cenníku lovnej zvere ako vo večerníku a potom sa chodia pripití na postriežku akurát tak vyspať.
|
|
Je to bizarné. Ale ešte bizarnejšie je stretnutie s mužom, na ktorého pozemkoch sa to celé odohráva. Áno, hádate správne, aj tento krát ide o „bieleho lovca“ z nemecky hovoriacej Európy. A nad jeho cynicko-pokrytecko-hyperrealistickým svetonázorom vám možno zostane rozum stáť. Vlastne až jeho (škoda, že pomerne neskorým) príchodom na scénu dostáva film skutočný tretí rozmer. Prestáva byť plochým – a chvíľami až nezáživným - záznamom voľnočasovej záľuby pár vyvolených a začína utvárať väčší celok. Do toho, samozrejme, neodmysliteľne patrí okrem zvierat a lovcov aj ktosi tretí – ktosi taký nenápadný, až by sme na jeho prítomnosť mohli celkom zabudnúť...
Reč je o domácich Afričanoch a je veľká škoda, že práve im vo svojom dokumente Seidl nevenoval o trochu štedrejší priestor. Na druhej strane – práve tieto okrajové a nemé zábery vlastne dokonale vystihujú ich postavenie vo svete, kde si „biely dobyvateľ“ evidentne môže za peniaze kúpiť úplne všetko. Od kože zebry, cez hlavu impaly, až po pracovitého černocha, čo za jeho manželku bude žehliť bielizeň. Medzi riadkami ich dlhých pohľadov do kamery, keď odovzdane filmárom pózujú medzi trofejami, možno jasne čítať zmes podriadenosti a pohŕdania. Za všetko ale dokonale vypovedajú zábery, kde čierni zamestnanci safari obhrýzajú nepotrebné zvyšky z koristí bieleho muža. To naozaj nepotrebuje komentár.
|
|
Ulrich Seidl dokáže nakrúcať tých najbizarnejších ľudí pri tých najbizarnejších aktivitách (spomeňme si na jeho nedávny film o tajomstvách rakúskych pivníc...). A divák sa nutne musí pýtať, ako je vôbec možné, že mu jeho aktéri tak ochotne pózujú. Odpoveďou je, že Seidl to, čo vidí a nakrúca veľmi svedomito nekomentuje – hoci, štipka cieľavedomej manipulácie pri tvorbe jeho charakteristicky statických kompozícií v tom, samozrejme, nikdy nechýba.
Tentokrát sa ale s utváraním názorovej podstaty svojho filmu naozaj nemusel príliš namáhať. Samotný proces komerčného lovu a to, čo sa so zvieraťom - v hantírke lovcov „kusom“ - deje po jeho ulovení (film nešetrí farbistými detailmi) o veci vypovedá mrazivo jasne. Ale úplne najlepšie to, paradoxne, na záver zhrnie samotný majiteľ safari, pri ktorom sa pomyselný bludný kruh začína aj končí. Tak teda – lovu zdar...
Safari (Rakúsko, Dánsko, Nemecko, 2016, 91 min.)
Réžia: Ulrich Seidl
