GLORY

Prostý človek Canko vstupuje do sveta, v ktorom čas funguje úplne inak. Toho symbolom sú dvoje lacné hodinky, ktoré dostane „výmenou“ za svoje Slavy. Prvé idú príliš rýchlo a druhé príliš pomaly. Rýchlosť tu symbolizuje až desivo rýchly životný štýl Julie i celého PR oddelenia. Canko so svojou rečovou vadou pomaly ani nestíha odpovedať na otázky, všetci ho neustále niekam ženú a celá oficiálna „oslava“ sa udeje v podstate bez jeho účasti. Julia ani nemá čas obsedieť na gynekologickej prehliadke - rozhovor s lekárom niekoľkokrát preruší telefonátmi. Svoje dlhodobo plánované tehotenstvo berie menej vážne ako svoju „špinavú“ prácu. Teraz, samozrejme, nenaznačujem, že ženy nemôžu myslieť aj na kariéru. Skôr sa pozastavujem nad absurdnosťou celého pokusu o dieťa. Na prvom mieste je totiž efektivita. Všetko ostatné ide bokom – ako prvé emócie.

Pomalé hodinky sú zasa symbolom toho, že potom, ako človek poslúžil svojmu účelu, záujem sa vytráca. Je to ako predvolebné sľuby politikov a následná ochota plniť ich. Canko sa márne domáha svojich hodiniek. Na ich hľadanie už čas nezostal. V tomto prípade sa všetko vlečie pomaly ako slimák. Presne, ako keď človek potrebuje niečo vybaviť na úradoch. Obe hodinky teda zobrazujú vychýlenie z rovnováhy. Cankove Slavy tak následne symbolizujú skĺbenie citov a presnosti - hodinky idú presne a zároveň ide o rodinnú pamiatku. Všetko je vyvážené a v dokonalej rovnováhe. Lenže Canko ich nemôže získať späť.

Dôležitú úlohu v rozprávaní zohráva aj nález peňazí. Canko ho ohlási aj napriek tomu (alebo možno práve preto), že tesne predtým sleduje reláciu o korupčných kauzách ministerstva dopravy a aj napriek tomu, že väčšina jeho kolegov nemá problém privyrábať si okrádaním svojho zamestnávateľa. Cankova snaha o poctivosť však nepadá na úrodnú pôdu. Jeho kolegovia sa mu vysmejú a od štátu sa mu dostane len poníženia a „výmeny“ rodinnej pamiatky, za lacný „kšunt“. Aby toho nebolo málo, počas ceremónie ho štát doslova „oberie aj o posledné gate“. PR oddelenie ho skrátka len využije na zakrytie kauzy.

Jeho následný boj so štátnym aparátom zasa pripomenie praktiky, aké sme zažívali v 90. rokoch. Vyhrážky súdom, falošné dôkazy, zneužívanie polície proti občanom. Kým Ja, Daniel Blake bol filmom určeným primárne pre západnú Európu, Glory je bližší skôr nám. Nečudo, že snímka aj svojim paradokumentárnym štýlom asi najviac pripomenie rumunskú novú vlnu. Až na to, že Glory je film humorný, hoci aj ten humor je skôr trpký a smutný. Funguje však aj ako satira na vyššie zmienené praktiky štátnej správy a „životný štýl“ mladšej generácie.

Glory je teda smutným a ironickým filmom o tom, že city a ľudská dôstojnosť nemajú v takomto prostredí priestor na život, ale aj o tom, že poctivosť sa príliš nevypláca a že nás spoločnosť núti k tomu, aby sme mysleli najmä sami na seba. Vo svojej obžalobe spoločnosti tak tvorcovia idú až na dreň a zároveň si dokážu udržať humor a nadhľad a funkčne začleniť do rozprávania aj symboliku. Artfilmfest ocenil ten najlepší možný film.

Slava (Bulharsko / Grécko, 2016, 101 min.)
Réžia: Kristina Grozeva & Petar Valčanov. Hrajú: Stefan Denoljubov, Margita Goševa ...