POSLEDNÁ RODINA |
POSLEDNÁ RODINA |
Kde bolo - tam bolo, bolo raz jedno varšavské sídlisko. A na neho sa v 70.rokoch 20.storočia prisťahovala neobyčajná rodina maliara Zdzisława Beksińského. Vo vnútri šedivých stien monotónnych panelákov sa odohráva ich prekvapivo pestrý a dynamický rodinný život.
Hlava rodiny tvorí, fantazíruje a filozofuje. Dospelý, ale žalostne nesamostatný a neurózami sužovaný syn Tomek vo vedľajšom vchode bojuje s vlastnými démonmi. Dve starnúce babičky všetko vzrušene komentujú a láskavá maminka Zoška celú tú kompániu drží pohromade svojou starostlivosťou a spoločnými obedmi. Ak sa vám zdá, že je tých postáv a zápletiek na naozaj originálny a pútavý dvojhodinový film akosi málo, budete príjemne prekvapení.
Film Posledná rodina poľského filmárskeho debutanta Jana P. Matuszynského je dychberúco plastickou a dojemnou kronikou jednej skutočnej rodiny, ktorá vám bude po skončení filmu takmer taká blízka, ako vaša vlastná - hoci ste o nej zrejme dosiaľ nikdy nepočuli.
Dva panelákové byty, jedna rodina a jej rôznorodí členovia. Ich vzťahy, ich emócie, ich umelecká tvorba a prežívanie – ale len potiaľ, pokiaľ siaha ich vnútorný vesmír a súkromie ich príbytkov. To - a ani o meter viac - je územie, na ktorom Jan Matuszynský rozohráva dej svojho pozoruhodného celovečerného debutu. Príležitostne sa s postavami, samozrejme, dostaneme aj do exteriérov, výlučne však v prípadoch, kedy ide o nejakú súkromnú a pre rodinu významnú udalosť (najčastejšie je to pohreb).
Ak aj do uzavretého kruhu Beksińských vo filme vstupujú cudzie postavy, vchádzajú výlučne na ich vlastné územie a po tom, ako sa za nimi zatvárajú dvere, nás už nebudú zaujímať. Nie, neznamená to, že je rodina Beksińských akousi svorkou asociálnych vyvrheľov (hádam len s výnimkou zľahka narušeného Tomeka, ktorý s okolitým svetom skutočne vedie celoživotný boj).
Režisér však pohľad filmu na ich osudy veľmi jasne a nekompromisne vymedzil – a je úžasné sledovať, ako pútavo ho dokázal naplniť. Iste, obmedzenému priestoru bytov (aj vďaka nemilosrdne širokým a dlhým záberom) nechýba klaustrofobickosť a rácio nám chvíľami napovedá, že to, skrátka, musí byť depresívne. Taký ale film – a ani život jeho postáv – v skutočnosti vôbec nie je.
V rodine Beksińských funguje strhujúca dynamika. Láskavý sarkazmus, s akým sa vysporiadavajú s náročnými situáciami (s Tomekovými tragikomickými výbuchmi či nevyhnutným koncom života najstarších členiek rodiny). Filozofické debaty, pri ktorých sa zas a opäť zbližujú, bez ohľadu na svoje predchádzajúce rozpory. Úprimný záujem a úcta, ktorú každý z nich prechováva k záľubám a talentom toho druhého. To všetko režisérov zúžený pohľad na ich životy dokonale vysvetľuje a, ak chcete, ospravedlňuje.
Nečakajte však žiadne ružové okuliare. Anabáza rodiny počas troch dekád, kedy ich osudy sledujeme, odhaľuje aj drsnú realitu nedokonalosti a nedostatočnosti rodinných pút. Postupne sa z toho, čo najskôr pôsobilo ako divoká intelektuálna komédia, stáva naozaj znepokojivá a smutná dráma. A nejde len o vonkajšie činitele, pretože zvratom a vývoju nevyhnutne podliehajú aj vzťahy a atmosféra v rodine.
Ak skutočný príbeh rodiny Zdzisława Beksińského nepoznáte, odolajte pokušeniu vygúgliť si ho. Záver filmu si svoj dramatický dopad plne zaslúži. A ak vám vženie do očí aj nejakú tú slzu, je to práve vďaka skvelo nakrúteným (a vynikajúco zahraným) optimistickejším scénam, v ktorých si vás postavy získali.
Posledná rodina funguje v rovine originálneho životopisu aj ako univerzálna esej o silách a slabinách rodiny ako takej. Režisér sa tiež veľmi zaujímavo postavil k zobrazeniu socialistickej doby, v ktorej sa veľká časť deja odohráva. A ktorej temné stránky sú v stredoeurópskej kinematografii hádam až trošku nadužívanou témou.
Vákuum života za Železnou oponou na nás, samozrejme, z filmu neustále dýcha – je v každej autentickej rekvizite, kostýme, kulisách. Ale inak o ňom vo filme nepadne jediné slovo. Žiadne politizovanie, sociálna kritika, žiadne dokumentárne vsuvky cez rádio či televíziu.
Namiesto akejkoľvek doslovnosti o tejto dobe úplne jasne vypovedá spôsob života Beksińských, ktorí akoby fungovali vo vnútri vlastnej, od reality celkom nezávislej bubliny. Matuszinský si odpustil čokoľvek, čo už bolo stokrát povedané a štedrý voľný priestor, ktorý jemu a jeho hrdinom tým pádom ostal, dokonale využil.
K tomu vynikajúce herecké výkony Andrzeja Seweryna (Zdzisław), Dawida Ogrodnika (Tomek) a Aleksandry Koniecznej (Zofia) a výborná dobová hudba z impozantného archívu Tomeka, ktorý sa, napriek svojim problémom, stal v komunistickom Poľsku uznávaným šíriteľom západnej popkultúry. Posledná rodina je, skrátka, film, ktorý by ste si naozaj nemali nechať ujsť...
Ostatnia Rodzina (Poľsko, 2016, 124 min.)
Réžia: Jan P. Matuszyński. Scenár: Robert Bolesto. Hrajú: Andrzej Seweryn, Dawid Ogrodnik, Aleksandra Konieczna ...