|
ODRAZY |
ODRAZY |
Predtým, než v impozantnom veku 90 rokov Andrzej Wajda naposledy vydýchol, stihla táto ikona poľskej kinematografie nakrútiť ešte svoj posledný film. Tak, ako ten predošlý (Walesa, človek z nádeje z roku 2013), aj tentoraz je to životopisná dráma o osude jednej z veľkých osobností poľských dejín.
Filmár, ktorý sám študoval maliarstvo a k výtvarnému umeniu mal po celý život blízko, si tentokrát za hlavného hrdinu vybral Wladyslawa Strzeminského. Charizmatického a nekompromisného avantgardného maliara, ktorého neblahý osud spečatil otvorený konflikt s ideologickou doktrínou socialistického aparátu. Film práve prichádza do slovenských kín, takmer na deň presne rok od Wajdovej smrti.
Wladyslaw Strzeminski bol poľským súčasníkom takých velikánov, ako bol Marc Chagall či Kazimir Malevich – s oboma, dokonca, priamo spolupracoval a udržoval priateľské vzťahy. Bol, skrátka, jedným z najpokrokovejších a najuznávanejších poľských maliarov svojej doby, ba dokonca tiež zakladateľom jedného z prvých európskych modernistických múzeí. Svoje diela, ale najmä nesmierne zasvätený náhľad do umenia ako takého, s veľkým entuziazmom zdieľal so študentmi na výtvarnej akadémii v Lodži. A niektoré jeho teórie, ako práve tá o význame „odrazov“, ktoré videný predmet zanecháva v sietnici ľudského oka, ho preslávili ako uznávaného teoretika umenia aj za hranicami akademickej pôdy.
Začiatkom 50. rokov 20. storočia však boli spoločensko-politické požiadavky na umelcov v Poľsku celkom iné. Avantgarda sa stala obsolentným pokleskom, žiadúci bol len ten, kto svojou tvorbou napomáhal k masovému šíreniu ideológie socializmu a oslave jeho vrchných predstaviteľov. Mnohí sa podvolili, alebo radšej celkom zmenili profesiu. Strzeminski, ktorý mal už vtedy bezmála 60 rokov a za sebou nevydarené manželstvo so sochárkou Katarzynou Kobro, však ohnúť chrbát odmietol. Ak môžeme veriť tomu, ako to zachytáva Wajdov film, robil tak pri plnom vedomí postihov, ktoré ho za to čakajú. A práve túto poslednú, chvíľami naozaj bolestne potupnú a nespravodlivú etapu maliarovho života film zachytáva.
Že ste o Wladyslawovi Strzeminskom dosiaľ nepočuli? To vôbec nevadí. Film vás síce nezahrnie detailnou faktografiou jeho života či diela, ale zoznámi vás s ním prostredníctvom rovnako nezasvätených očí jeho študentov z výtvarnej akadémie. Najmä skrz mladú Hanu, ktorá sa do starnúceho velikána platonicky zamiluje, vás film skúsi presvedčiť o Strzeminskom géniovi – nie len umeleckom, ale aj ľudskom, charakterovom.
|
|
Nenahraditeľnou ingredienciou pre dosiahnutie požadovaného efektu je, samozrejme, silný herecký predstaviteľ. A toho Wajda našiel vo výbornom Boguslawovi Lindovi, ktorý si u neho v minulosti už nejakú tú vedľajšiu roličku zahral. Našinec ho, napríklad, môže poznať aj z trileru Kajínek (2010). Jeho portrét neoblomného výtvarného barda je úsporný, ale veľmi precízny a oduševnený. Nedovolí nám zapochybovať o tom, že si Strzeminski dokázal udržať svoju tvár v časoch úspechov aj ponižujúceho prepadu.
Jeho názory, ale najmä otvorenosť, s akou ich šíril, ho, totiž, postupne pripravili naozaj o všetko. O miesto profesora, ako aj o miesta na stenách galérií, odkiaľ jeho obrazy cenzori nevyberavo zvesili. Napokon si už ako výtvarník bez licencie nemohol kúpiť ani pár tubičiek temperových farieb a jeho boj s totalitou sa zmenil na boj o holú existenciu.
Film ale Strzeminského zachytáva aj v trochu kontroverznejšej polohe – vo vzťahu k jeho dcére Nike. Tá po smrti matky odišla radšej žiť do detského domova, než aby bojovala o pozornosť workoholického otca s jeho obrazmi a študentmi, ktorí ho neprestali navštevovať a podporovať ani po tom, ako ho zo školy vyhodili. Na pomery životopisných filmov je tento vhľad do súkromia hlavného hrdinu naozaj veľmi skromný a časť divákov sa možno aj vďaka tomu nebude vedieť s maliarom celkom zžiť. Ale nie je ťažké domyslieť si, že práve takto to Wajda chcel a práve takto sa dostáva do centra pozornosti tá esencia Strzeminského príbehu, ktorá je pre režiséra tou najdôležitejšou.
|
|
Napokon, tento Wajdov filmový epitaf svojim spôsobom dokonale vystihuje aj jedno z ústredných posolstiev jeho vlastného osudu. Osudu filmára, ktorý, na rozdiel od množstva jeho kolegov-súčasníkov, neopustil svoje rodisko v najtemnejších dekádach jeho dejín. Ostal, čelil okolnostiam, ale najmä vnímal a absorboval všetko, čo sa okolo neho deje, aby mohol vyrásť v jednu z najrelevantejších umeleckých osobností svojho národa.
V mnohom možno snímku Odrazy vnímať ako nadviazanie na Wajdov medzinárodne najúspešnejší film Katyň (2007). Oba filmy hovoria o obludnostiach stalinizmu, oba majú so životom režiséra aj osobný presah (kým v Odrazoch sa filmár vracia ku svojim maliarskym začiatkom, v Katyni sovieti medzi 22-tisícmi poľských dôstojníkov zavraždili aj jeho otca), na oboch sa spolupodieľal Andrzej Mularczyk, scenáristický súčasník a blízky priateľ režiséra. Hoci tento celkom štandardne vystavaný aj nakrútený životopis nie je v širšom kontexte Wajdovej tvorby nijak zásadný či prelomový, robí za ňou naozaj dôstojnú bodku.
Powidoki (Poľsko, 2017, 98 min)
Réžia: Andrzej Wajda. Scenár: Andrzej Wajda, Andrzej Mularczyk. Hrajú: Bogusław Linda, Aleksandra Justa, Zofia Wichłacz, Krzysztof Pieczyński, Szymon Bobrowski, Mariusz Bonaszewski, Maria Semotiuk, Bronislawa Zamachowska, Paulina Gałązka
