|
MEČIAR |
MEČIAR |
Úsilie pochopiť vlastnú minulosť a historický kontext možno zaradiť do kľúčových poslaní každého občana ktorejkoľvek spoločnosti. Ten, čo dobu minulú nezažil a videl len jej dôsledky odrážajúce sa v súčasnosti, v ktorej žije, pýta sa, pátra a potrebuje porozumieť odkiaľ to všetko pramení. V podobnej situácii sa nachádzala aj mladá slovenská režisérka žijúca v Prahe - Tereza Nvotová.
Rozhovor Petra Konečného s Terezou Nvotovou nájdete TU
Ešte počas školy začala pracovať na dokumente Mečiar, ktorého jednoznačný názov vystihuje tému aj dobu, o ktorej chce rozprávať. Spúšťačom natáčania sa stala informácia v novinovom článku o tom, že Vladimír Mečiar opúšťa politickú stranu HZDS (Hnutie za demokratické Slovensko). Tereza sa rozhodla pátrať, kto je to vlastne Mečiar, čo je za človeka a aký vplyv mal či ešte má na slovenskú spoločnosť. K svojmu študentskému nápadu sa po niekoľkých rokoch vrátila a snímku rozšírila na dlhometrážny formát.
Z formálneho hľadiska je Nvotovej dokument klasickou skladačkou archívnych záberov a takzvaných hovoriacich hláv. Dobové zábery majú dvojaký pôvod. Jednak sú to záznamy rôznych politických mítingov, ako aj významných historických udalostí, ktoré väčšina ľudí (päťdesiatnikov a starších) s veľkou pravdepodobnosťou pozná. Diváka však oveľa viac zaujme výber z osobného archívu režisérky, ktoré patria k tej druhej skupine záberov. Okrem milých a úsmevných scén s rodičmi a staršou sestrou Dorotou zaraďuje Tereza do koláže aj svoje detské hry s kamarátkou na „niekoho“, kedy sa spoločne prevteľujú do rozličných postáv.
Naráciu filmu posúva vpred najmä komentár samotnej režisérky. Dodáva mu osobitú subjektivitu, ktorá je režisérskym zámerom: „Keď som mala desať, najčastejšie som sa s kamoškou hrávala na Winnetoua, E.T.-ho mimozemšťana a na Mečiara. Vtedy mi moc nedochádzalo, že je skutočný. Bol však všade okolo. V telke, na plagátoch, v debatách rodičov a v našich hlavách.”
|
|
Tereza Nvotová začala svoju kariéru režisérky ako dokumentaristka. Pozornosť na seba upútala mierne kontroverznou snímkou z roku 2008 Ježiš je normálny, ktorú natočila ako svoj dlhometrážny dokumentárny debut. Zobrazila v ňom náboženský fanatizmus jednej z pražských siekt, konkrétne „Triumfální centrum víry“, ktorej členov náhodne videla evanjelizovať okoloidúcich pri jednej zo staníc metra.
Aj v prípade tohto diela využila ako svoju pracovnú metódu - konfrontáciu, vďaka ktorej postavila vedľa seba ´osobné´ verzus ´všeobecné´. Keďže sama navštevovala nejaký čas školu, ktorú založili americkí charizmatickí misionári a ktorí mali k fundamentálnemu a striktnému náboženstvu blízko, rozhodla sa tieto dve skúsenosti navzájom porovnať. Nedávno, začiatkom roka 2017 debutovala drámou Špina, v ktorej sa venovala téme znásilnenia mladého dievčaťa učiteľom matematiky. Vo svojom hranom debute obnažuje konvenčné predstavy o okolnostiach ako aj dôsledkoch týchto traumatizujúcich činov v súčasnej spoločnosti.
|
|
Nvotovej novinka Mečiar pokračuje v línii hľadania odpovedí na témy, ktoré sa jej osobne týkajú, s ktorými sa v živote stretla a ktorým nerozumie. Funkčná filmová skladačka vytvára obraz bývalého politika Vladimíra Mečiara, ktorého vplyv v našej spoločnosti ešte stále tlie. Komplexnosť obrazu dokresľuje napríklad aj rozhovormi s pamätníkmi z Hnutia Verejnosť proti násiliu (politická strana v rokoch 1989 až 1992), ktorí spätne ľutujú, že sa na nového člena hnutia i vlády nepozreli oveľa dôslednejšie, aby im v hlavách zasvietila pomyslená červená kontrolka.
Režisérka sa v dokumente snaží splniť cieľ, ktorý si na začiatku práce dala – zistiť, kým Mečiar v skutočnosti bol a čo zmenil v našej krajine s odstupom dvadsiatich ôsmych rokov. Na konkrétne dôvody konania sa pýta tiež samotného politika, ktorý si svoj dôchodok užíva vo vile Elektra v Trenčianskych Tepliciach, získanej netransparentnými prostriedkami.
Hoci Nvotová nazhromaždila množstvo informácií, z ktorých mohla vyabstrahovať to, čo zamýšľala, v konečnom dôsledku sa však tak nestalo. Divák, ktorý aspoň trocha tuší, čo sa na Slovensku na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov dialo, si informácie len zopakuje. Podobne ako režisérka i ja som zažila túto dobu ako malá a o Mečiarovi som počula hlavne z rozprávania. Z týchto dôvodov mi preto mnohé chronologické vysvetlenia pomohli obsahovo zmapovať biele miesta.
|
|
Hrdinkou celého dokumentu sa napriek názvu nestáva bývalý politik ale mladá žena Tereza Nvotová. Film odzrkadľuje najmä Terezinu osobnú cestu hľadania a chápania historického kontextu. Diváci vďaka mladíckej smelosti síce získavajú jedinečnú príležitosť uvidieť vnútro Mečiarovej spornej vily, ale rozhovory s ním nič nové neprinášajú. Akoby len duplikujú a spätne komentujú historický vývoj.
Do najproblematickejších otázok a priamej konfrontácie s Mečiarom autorka nejde pravdepodobne zámerne. Dokument akoby ostáva v rovine profilu zabudnutého politika a z politického pohľadu neprináša očakávaný prienik minulosti so súčasnosťou. Nvotová nedokázala svoju osobnú výpoveď obohatiť o nový, obsahový či štylistický rozmer. Čo je na škodu, keďže potenciál tu jednoznačne bol. Treba však vyzdvihnúť a oceniť odvahu, ktorá mladej režisérke, nielen čo sa námetu týka, nechýba.
Mečiar (SR/ČR, 2017, 89 min.)
Réžia: Tereza Nvotová. Scenár: Tereza Nvotová a Josef Krajbich. Kamera: Martin Žiaran. Účinkujú: Vladimír Mečiar, Milan Žitný, Ladislav Snopko, Peter Zajac, František Mikloško, Fedor Gál, Václav Bartuška, Petr Pithart, Michael Kocáb, Martin M. Šimečka, Ľuboš Jurík, Fedor Flašík, Marián Leško, Oskar Fegyveres, Peter Tóth, Eugen Korda, Tom Nicholson, Theodor E. Russell, Tereza Nvotová a ďalší
