|
KROTKÁ |
KROTKÁ |
Pri názve nového filmu režiséra Sergeja Loznicu Krotká sa pravdepodobne viacerým divákom vybaví rovnomenná televízna adaptácia v slovenskej réžii Stanislava Barabáša s nezabudniteľnou Magdou Vášáryovou a uhrančivým Ctiborom Filčíkom. Rovnaká poviedka klasika ruského realizmu F. M. Dostojevského zaujala aj režiséra Loznicu. Pristúpil k nej však po svojom. Na kratučkom príbehu sa voľne založená snímka premieňa na surrealistickú politickú bájku (zdanlivo) okorenenú o motív absurdity z próz Franza Kafku.
„Na území niekdajšieho ruského impéria sa od dôb Ivana Hrozného nič zásadného nezmenilo. A je jedno, akým pojmom ho charakterizujeme, či ako totalitárny alebo demokratický. Skôr by som nehovoril o vzťahu štátu a občanov, ale skôr o vzťahu štátu a jeho obyvateľov. Aby ste mohli byť občanom, musíte pre to aj niečo urobiť. Nie je to niečo automatické, je to privilégium. V Rusku je dnes občanov veľmi málo,“ na margo svojho nového filmu povedal samotný režisér.
Pôvodom bieloruský režisér sa týmto filmom pripája už k celkom početnej skupine ruských filmárov, ktorí prinášajú kritický pohľad na apatické fungovanie ruskej spoločnosti. Verejným pôsobením vyjadrujú svoje pohŕdanie ruskou vládou, súčasným vedením Bieleho domu či byrokratickou hlúposťou. Poukazujú na ruský štátny systém, ktorý nefunguje a v ktorom nedochádza ku žiadnemu výraznému posunu či vývinu. Pýtajú sa na dôvody, ktoré vedú úrady a vládu k tak neľudskému a neemaptickému konaniu: Je to len obyčajný nezáujem o jednotlivca alebo ide o niečo viac?
Podľa samotného tvorcu Krotká neprináša do vzťahu ruského štátneho systému k jeho obyvateľom nič neznáme. Poctivým, lineárnym spôsobom poukazuje na každodennú nespravodlivosť a absurditu života. Loznica vo filme nevyužíva nákladné efekty, ilúzie či akčných superhrdinov. Napriek obyčajnosti príbehu sú však viaceré scény preniknuté zvláštnym nasvietením, ktoré pripomínajú skôr galerijné obrazy. A možno práve v tom tkvie kvalita a úspech snímky.
|
|
Sergej Loznica sa do svetovej kinematografie zapísal hlavne tvorbou dokumentárnych filmov. V roku 2010 zabŕdol aj do hranej tvorby, kedy debutoval snímkou Moje šťastie. O dva roky neskôr nasledoval film V hmle. Režisér však naďalej ostáva aktívny ako dokumentarista. Jeho kritikou uznávaný dokument o ukrajinskej revolúcii Maidan bol premietnutý v rámci festivalu v Cannes v roku 2014. Zatiaľ posledný dokument z Loznicovej tvorby Austerlitz, zameraný na tému koncentračných táborov, sme mali možnosť vidieť na nedávnom filmovom festivale Cinematik v Piešťanoch.
Hrdinkou režisérovej novinky je žena, ktorá si žije svoj osamotený a dovtedy možno aj zmierený život v odľahlej, zapadnutej dedinke. Stretávame ju práve vo chvíli, keď sa na miestnu poštu vráti jej balíček, ktorý poslala svoju väznenému manželovi na Sibíri. Keď sa rozhodne vydať navštíviť svojho muža, ocitne sa v byrokratickom labyrinte a v bludisku hlúposti a beznádeje. Protestuje atypicky – nekričí, len krotko mlčí. Režisérovi sa prostredníctvom jednoduchej zápletky podarilo verne zilustrovať neochotu ľudí zamestnaných v štátnom aparáte slúžiť občanovi. Úrady nevnímajú občana ako indiviudalitu, ale viacmenej len ako číslo v systéme.
Bezradná žena sa snaži dopátrať, prečo balík manželovi nedoručili. Všetky úradníčky ju bez hlbšieho zamyslenia a opakujúc dookola stále tie isté frázy posielajú na iné oddelenie alebo pre iné tlačivo. Pomôcť buď nechcú, nevedia alebo nemôžu. Byrokratická absurdita v pravom zmysle slova. Bezmocná žena, ktorá sa stáva konečnou obeťou nemilosrdnej spoločnosti. Po celý čas však obdivujeme jej silu a odhodlanosť.
|
|
Tichý a civilný prejav hlavnej hrdinky v divákovi vyvolá okamžitú sympatiu a uveriteľnosť najmä vďaka majstrovstvu herečky Vasiliny Makovtsevej. A keď sa na chvíľu zdá, že v príbehu sa predsalen veci menia k lepšiemu, v konečnom dôsledku sa dostaví kruté vytriezvenie, za ktoré musí hlavná hrdinka zaplatitť vysokú daň. Režisér si pri zobrazovaní ordinárnosti každodenného života vypomáha aj magickými metaforickými obrazmi, ktoré sú v silnom kontraste s realizmom zvyšku filmu.
Prvým zarážajúcim momentom filmu, ktorý zobrazuje krutú, dokonca až bezohľadnú krajinu, je to, že sa odhoráva v súčasnom Rusku, a nie v Sovietskom zväze. Akoby sa od sovietskej doby nič nezmenilo. Druhým zarážajúcim momentom je fakt, že príbeh by sa v podstate mohol udiať v hocijakej krajine, trebárs aj na Slovensku. Konkrétnu krajinu vo filme charakterizuje iba jazyk, ktorým sa postavy rozprávajú. Rusko je akoby len kulisou krajiny, v ktorej sa nerešpektujú ľudské práva. Krajiny, plnej falošných inštitúcií, ktoré funkciu skutočných inštitúcií len napodobňujú.
Krotkaja (Francúzsko, Nemecko, Holandsko, Litva, 2017, 143 min.)
Réžia: Sergej Loznica. Scenár: Sergej Loznica. Hrajú: Vasilina Makovceva, Valeriu Andriutã, Boris Kamorzin, Liya Akhedzhakova
