|
VÁŽENÝ OBČAN |
VÁŽENÝ OBČAN |
Ľudská hlúposť je nekonečná a vie to aj argentínsky scenárista Andrés Duprat, ktorý položil pevné základy filmu o krehkosti ľudskej slávy a popularity. Argentínsky nominant na Oscara úderne a nepriestrelne demonštruje pravdivosť výroku „Doma nie je nikto prorokom“. Krutosti tejto biblicky osvedčenej tézy vystavil spisovateľa Daniela Mantovaniho žnejúceho úspechy na celom svete. Rodné mesto má však na jeho nekonformnosť celkom iný názor.
Argentínski tvorcovia v nás vzbudia pozornosť už na začiatku filmu počas ďakovnej reči čerstvého držiteľa najprestížnejšieho umeleckého ocenenia. Hneď sa dozvieme, že s našim spisovateľom to nebude mať ľahké ani divák ani postavy z príbehu. Čoskoro sa ukáže, že práve jeho neprispôsobivosť a nepohodlnosť sa stanú kľúčovými nástrojmi satirického príbehu.
Daniel Mantovani, v podaní skvelého Oscara Martíneza, práve prežíva typický smútok víťazov. Ocitol sa na piedestáli úspechu, dosiahol všetko, o čom väčšina kolegov z fachu iba sníva. Na vrchole slávy a žiadanosti však čelí tvorivej kríze, znudenosti a melanchólii. Odmieta všetky pozvania renomovaných inštitúcií a nič ho už nedokáže zaujať. V množstve oficiálnych pozvánok sa objaví jediná, ktorá v ňom rozsvieti kontrolku a zapáli oheň zvedavosti. Prichádza z jeho rodného mesta, ktoré opustil ešte ako 20-ročný a nikdy sa doň nevrátil. Napriek tomu sa stalo zdrojom inšpirácie väčšiny jeho najúspešnejších románov.
Tak trochu sebec, trochu snob, no hlavne múdry človek, ktorý pomenúva veci pravými menami. Nemá strach z úprimnosti, otvorenosti, servítku pred ústa si nedáva ani pred švédskymi monarchami či renomovanými akademikmi. Za svoju priamočiarosť si väčšinou vyslúži potlesk. Celkom inak to bude vyzerať v jeho rodisku, malom argentínskom meste Salas, kam sa vydá prevziať čestný titul váženého občana. Doposiaľ ukrytý pred skutočným svetom v bezpečí za múrmi svojej vily sa odrazu ocitne v zajatí skazenosti, prízemných pudov a vášní a celkom iného etického kódexu.
|
|
S príchodom do zapadnutého mestečka sa spolu s rešpektovaným autorom ocitáme vo svete nízkej kultúry a intelektu. Jednoduchosť ľudí zo svojho rodiska ho spočiatku teší a dojíma, no postupom času odhaľuje prehnitosť malomestského spoločenstva. Zastupujú ju aj tí, ktorí mu kedysi boli najbližší. Počas necelých štyroch dní zistí, že za 40 rokov sa nič zásadné nezmenilo. A vyzerá to tak, že tvorivá kríza sa skončí. Materiálu je tu dosť aj na niekoľko bestsellerov.
Kým väčšinu života Daniel rieši otázky morálky v umení len prostredníctvom svojich románov a abstraktných debát o umení, tu sa zoči-voči stretáva s realitou prostoduchosti. Satirická komédia sa mieša s čiernou a spisovateľ je tak neustále vystavovaný trápnym až groteskným situáciám, z ktorých dokáže vykľučkovať len vďaka svojmu ostrému jazyku. Scenár preto neustále myslí na jeho dvojaký avšak vybalansovaný charakter, v ktorom sa snúbi pýcha s pokorou.
|
|
Vybrúsený je jazyk scenáristu, ktorý mu kladie do úst výroky hodné citácií. Hrdina vždy pripravený sypať jednu múdrosť za druhou film v konečnom dôsledku presycuje. Jeho slová často šuštia papierom a pred divákom sa akoby otváral múdry zborník citátov. Hoci sa hrdina bráni postu kanonizovaného spisovateľa, scenár ho paradoxne do tejto roviny neustále stavia. Čo mohol byť síce zámer, no nedá sa ubrániť dojmu, že menej mohlo byť viac.
Vypointovaná skladačka univerzálnych múdrostí neprináša žiadne zásadné nóvum, ale dozaista v divákovi naštartuje obohacujúce myšlienkové pochody. Otvorenie témy ľudskej obmedzenosti napadajúcej individualitu má v umeleckých vyjadreniach vždy potenciál osloviť vnímavého diváka. Okrem toho dostáva priestor aj na vlastné interpretácie súvislostí a bonusom sú aj vtipné momenty, o ktoré v argentínsko-španielskom filme nominovanom na Zlatého leva na festivale v Benátkach nie je núdza.
El ciudadano ilustre (Argentína, Španielsko, 2016, 118 min.)
Réžia: Gastón Duprat, Mariano Cohn. Scenár: Andrés Duprat. Hrajú: Oscar Martínez, Dady Brieva, Andrea Frigerio, Nora Navas...
