|
AXOLOTL OVERKILL |
AXOLOTL OVERKILL |
Ak si prvé slovo z titulu nemeckej filmovej novinky Axolotl Overkill zadáte do vyhľadávača, zistíte, že ide o pozoruhodného stredoamerického obojživelníka. Tento živočích je zaujímavý svojou extrémnou schopnosťou regenerácie, ale tiež tým, že počas celého životného cyklu ostáva v štádiu dospievania, keďže nikdy neprejde metamorfózou na ozajstného dospelého jedinca.
O hlavnej postave tejto snímky, šestnásťročnej Mifti, to vypovedá pomerne dosť. Hoci neurčitý, tón filmu dáva tušiť, že Helene Hegemann, scenáristka, režisérka a autorka knižnej predlohy v jednej osobe, týmto spôsobom nedefinuje len samotnú Mifti, ale aj celú jej generáciu. Generáciu, ktorá síce vie všetko o milostnom živote Justina Biebera, ale nedokáže udržať pozornosť pri výklade v koncentračnom tábore. Generáciu, ktorá už nepotrebuje k adolescentnej rebélii veľké filozofie, životné pravdy ani triedny boj – vystačí si s drogami, náhodným sexom a povrchným nihilizmom.
Mifti žije s bratom a emocionálne nestabilnou sestrou, ktorá sa im, v rámci svojich obmedzených schopností, snaží suplovať čerstvo zosnulú matku. Otec, zrejme až po uši v ukážkovej kríze stredného veku, hľadá sám seba v extravagancii, exotických cestách a mileneckých vzťahoch. Nečudo, že Mifti nepovažuje nikoho z blízkych za svoju životnú oporu. Lásku, pochopenie a vzory miesto toho hľadá v bizarných známostiach, prevážne ženského rodu. Jednou z nich je aj Ophelia, náladová herečka, ktorá sa utápa v kokaíne a divokých večierkoch. Tou druhou je tajomná staršia Alice, ktorá sa v Miftinom rozháranom živote objavuje a zase mizne, skoro ako nejaká fatamorgána. Nie sú to však všetko len ďalšie slepé uličky v bludisku Miftinho už tak dosť zmäteného sveta?
Helene Hegemann, autorka knižnej predlohy aj samotného filmu, si tento autorský počin na konto pripísala už ako 24-ročná. Zo všetkého najviac je teda Axolotl Overkill celkom autentickou a až bezohľadne originálnou generačnou výpoveďou, a to nie len svojim obsahom, ale aj (predpokladajme, že zámerne) chaotickou formou. Ona je to totiž poriadne divoká koláž scén, výjavov a zábleskov zo šialeného a neusporiadaného života mladej ústrednej hrdinky.
|
|
Striedajú sa tu bizarné obrazy z večierkov, ešte bizarnejšie výjavy z rodinných stretnutí a tu-a-tam aj nejaké intímnejšie scény, ktoré dávajú tušiť, že neriadená strela Mifti má predsa len niekde pod tou hrošou kožou aj srdce, dušu a city – hoci zrejme dosť vážne zranené. Časovú chronológiu vytušiť len ťažko, hádam len striedanie dní a nocí naznačuje, že tu nejaká skutočne je. V konečnom dôsledku ale na to vlastne vôbec nezáleží. Miftine dobrodružstvá sú vlastne len takým „Brownovým pohybom“ - jeden krok vred, dva kroky vzad, z neznáma do neznáma bez akéhokoľvek vyššieho cieľa...
Pokiaľ ide o hudbu, obrazy a atmosféru, sú mnohé z výjavov snímky Axolotl Overkill naozaj pôsobivé. Kameň úrazu však tkvie v tom, že sa pod touto štylizovanou štruktúrou skutočne nenachádza žiadny náznak dejovej kontinuity, ktorá by film po príbehovej stránke držala pokope, alebo, nebodaj, odniekiaľ niekam posúvala. Falošnou bludičkou sú aj dialógy – chvíľami síce neodškriepiteľne s filozofickým presahom, ale opäť len celkom náhodne vystreľované do éteru, čím sa ich schopnosť zasiahnuť „do čierneho“ dramaticky znižuje. A tak pokiaľ nepatríte k divákom, ktorým audiovizuálna „duša“ snímky dokonale sadne (a k šťastiu celkom postačí), budete pri najlepšom tápať, v horšom prípade možno aj preklínať premrhaný čas.
|
|
Jedným z dôvodov, prečo tento film možno predsa len dopozeráte, aj keď vám jeho povrchné videoklipové pojatie nesadne, bude zrejme zaujímavé herecké obsadenie. Na skvele natypovanú Jasnu Fritzi Bauer (fun fact: Herečka v úlohe 16-ročnej Mifti má v skutočnosti kúsok pred tridsiatkou...) sa, skrátka, pozerá veľmi dobre. Chvíľami si možno aj práve vďaka nej spomeniete na inú nemeckú generačnú výpoveď – dnes už 36-ročnú kultovku My, deti zo stanice Zoo. Ak však v 70. rokoch na berlínskych uliciach presýtených lacným heroínom, kde sa film odohrával, bolo aspoň pomerne jasné, kde sú pomyselné protipóly zla a dobra, vo filme Axolotl Overkill už nie je jasné naozaj vôbec nič. Že by to bolo pre dnešnú dobu a v nej dospievajúcu generáciu naozaj príznačné? Možné to, samozrejme, je. Z filmu samotného to ale, žiaľ, stráviteľnejší a zrozumiteľnejší zážitok nerobí...
Axolotl Overkill (Nemecko, 2017, 94 min.)
Réžia: Helene Hegemann. Scenár: Helene Hegemann. Hrajú: Jasna Fritzi Bauer, Arly Jover, Laura Tonke, Mavie Hörbiger
