DELÍRIUM |
DELÍRIUM |
Nový horor sa objavil znenazdajky bez dlhého plánovania dátumu premiéry. Lacný kus s malou skupinou hercov sa snaží nastoliť solídnu premisu. Hrdina prichádza z liečebne do veľkého domu, aby sa tu 30 dní udržiaval pri rozume a potom mohol získať slobodu. Je to však náročná úloha, lebo v dome sa nedávno pripravil o život jeho otec a už prvý deň ukáže viaceré nadprirodzené javy – vŕzganie stropu či podlahy, podivné telefonáty plné chrčania, rozhádzané objekty po dome a asi aj živý doberman či nejaká osoba.
Tom je navyše pod neustálou kontrolou. Má ho na svedomí prísna dozorkyňa, musí sa ozývať každých 24 hodín alebo vždy, keď sa rozhodnú zistiť jeho stav. Pilule nemusia vydržať naveky a preto sa čochvíľa začneme zabárať do bizarnej spleti scén, pri ktorých nevieme, či sú ešte skutočné alebo sa odohrávajú iba v jeho vlastnej hlave. Na diváka pôsobia rovnako a tým pádom máte náročnú orientáciu a sledujete prvky, osoby, javy. No čím ďalej, tým viac sa vám rozmazávajú styčné body a sami máte pocit, že prepadáte do titulného delíria. Pri takom filme je potom otázne... čo je skutočné, čo fiktívne a aká bude pointa?
Delírium pôsobí ako ďalší nízkorozpočtový horor Jasona Bluma, ktorý staví na pár hercov, istú pointu a ako bonus pridal spočiatku profesionálne spracovanie, kde nechýba šikovná kamera, atmosférický zvuk a mix pekelných pesničiek a orchestrálnej hudby. Intro s Tomom je pomerne rýchle a úmyselne zamlčí, prečo v ústave posledných 20 rokov bol. Nebojte sa, do 96 minút sa dostane aj vysvetlenie, no to už bude súčasťou pointy, preto je otázne, či ho budete naplno akceptovať. Rozdiel v dĺžke dvoch dekád je navyše využitý aj pre drobné kultúrne rozdiely dvoch dekád (vo filme inak absentujú smartfóny a pôsobí sčasti archaicky, ako z konca 90. rokov). Nasadené sú aj početné flashbacky, kde sledujeme scény s tatkom...
Najzaujímavejšie sú pasáže objavovania domu, resp. nastupujúce fázy delíria, kedy ťažko rozlišujeme, čo sa deje a čo sa sníva resp. si hrdina iba predstavuje. Jeho mantra „veriť mozgu“ sa totiž dá akceptovať, no zväčša si pýta užitie liekov, ktoré vždy nemusí mať po ruke. Prirodzene, vo filme je epizóda, kedy je Tom odkázaný iba na seba a naplno sa ponárame do bizarných, nespojitých scén. Priestor nájdu rýchle hlučné ľakačky, občas trošku brutálny záber na niečo odrezané z ľudského tela atď.
Približne po polovici nastane istý zlom a po tejto križovatke sledujeme línie, kde je viac a menej postáv. Tu prebieha tipovanie divákov, ktorá z postáv bude skutočná a ktorá zrejme fiktívna. Nie je to ľahké, na ne sú totiž zavesené celé sekvencie a sami sa pýtate, koľko sú scenáristi ochotní venovať samoúčelnej fikcii a kedy vrstvia dobrý dej. Je škoda, že v druhej polovici však začne spomaľovať tempo a body sa filmu strácajú. Nemá už toľko nových prvkov a maximálne sa sústredíte na to, ako dopadne.
A ako to už býva, finálna tretina prinesie vysvetlenia, ktoré sa vám môžu páčiť, ale nemusia. Niektorí sa budú ľahko orientovať a budú akceptovať prerod na iné vyústenie. Autori si do finále ušetrili niekoľko síce logických, ale pomerne nečakaných (a sčasti lacných) momentov. Keď si následne zložíte mozaiku, veľa spojitosti dáva zmysel, no cesta k nim bude občas trošku nudná, inokedy lacná či rýchlo vyložená...
Delírium nie je príliš drahý horor/triler, no väčšinu stopáže využíva, čo môže: obrovský barák, jeho izby, podkrovie a suterén alebo nejednu tajnú chodbu. Veľa nestáli ani herci: Topher Grace ťahá gro dĺžky sám a to stačí, hoci je to skôr decentný ako strhujúci výkon. Ostatní majú skôr malé epizódy a ich výkony sú rýdzo béčkové. Kamera a hudba sú priemerné.
Vo finálnom zúčtovaní dáva Delírium zmysel, hoci hrá s divákom nevyrovnanú hru. To, že sa končí inak ako čakáte, nie je vôbec problém, akurát solídnu prvú polovicu strieda slabšia druhá a potom sa už veľa bodov udeliť nedá.
Delirium (USA, 2018, 96 min.)
Réžia: Dennis Iliadis. Scenár: Adam Alleca. Hrajú: Topher Grace, Genesis Rodriguez, Patricia Clarkson ...