OKUPÁCIA 1968

Rovných 50 rokov od vypuknutia jedného z najtemnejších období histórie nášho geografického regiónu sa do kín dostáva medzinárodná dokumentárna koláž, ktorá sa k týmto udalostiam vracia. Nie však, aby nám zopakovala, v akej ťažkej situácii sme sa vtedy v noci z 20. na 21. augusta 1968 ocitli my. Ukazuje dejiny z perspektívy, ktorú sme dosiaľ vo filme v takto koncentrovanej podobe ešte nevideli. A pripomína nám, že na úrovni jednotlivcov nemajú ozbrojené konflikty žiadnych víťazov. Pätica dokumentárnych esejí, z ktorých sa skladá, okupáciu približuje z pohľadu ruských, maďarských, poľských, východonemeckých a bulharských veteránov okupačných vojsk.

Keď generál Gorel spomína na udalosti spred polstoročia, tisnú sa mu do očí slzy. Vtedy naň padla karta, keď mal na územie „spriateleného“ Československa doviesť 12-tisíc ruských vojakov a nastoliť poriadok v krajine ohrozenej kontrarevolúciou. Gorel nebol žiaden pešiak – celý život strávil v uniforme ovešanej metálmi a iste zažil aj dramatickejšie strety než vtedy v Prahe. Z jeho slov o tom, čo sa vtedy v Československu udialo, však výnimočnosť tejto situácie cítiť. „Vtedy som prvýkrát ošedivel“, spomína na hrôzu z toho, že príde príkaz strieľať do davu civilistov.

Generál Gorel je aktérom prológu a zároveň aj epilógu snímky, ktorý patrí ruskému pohľadu na okupáciu od režisérky Jevdokie Moskviny. Mapuje zľahka nostalgický „comeback“ skupinky veteránov, ktorá si pripomenie svoju účasť na nastolení okupácie priamo na jeho pražskom dejisku. Maďarský príbeh Lindy Dombrovszky sa zase spoločne s niekdajšími vojakmi vracia do pohraničia, kde aj napriek svojej nelichotivej pozícii „okupantov“ nadviazali mnohí z nich úprimné priateľstvá, ba aj lásky s „nepriateľom“. Okrem samotnej okupácie zľahka načína aj tému slovensko-maďarských vzťahov ako takých.

Poľská esej Magdaleny Szymkowej dáva do popredia manželov, ktorých okupácia rozdelila len pár dní po svadbe. Muž, vojak, musel uposlúchnuť rozkaz. Jeho listy domov však prezrádzajú bezmocnosť a odpor, ktorý prežíval. Táto časť filmu zároveň zo všetkých najviac dáva priestor pohľadu z vyššej perspektívy. Na príklade medzinárodného hudobného festivalu, z ktorého polovica účastníkov na znak protestu voči vpádu vojsk do Československa odišla, vykresľuje hnev voči okupácii naprieč celou spoločnosťou. Aj Nemecko dostalo priestor, hoci jeho vojská hranice Československa prekročili len na jediný deň. Jeden z vojakov však ešte ďalších 20 mesiacov sedel vo väzenskej cele za to, že svojich spolubojovníkov nabádal k pacifizmu a odmietnutiu použitia zbraní. Hovorí o tom poetická esej Marie Elisy Scheidt.

Snímku uzatvára príbeh Stephana Komandareva o mladučkom bulharskom vojakovi, ktorý počas okupácie našiel v Československu svoju smrť. Tridsať rokov bol vydávaný hrdinu zavraždeného kontrarevolucionármi. Archívy však odhalili, že sa zrejme stal obeťou vraždy pri pokuse dezertovať. Za snímkou robí symbolickú bodku absurdity a dezinformovanosti, ktorá je pre celú „akciu Dunaj“, hádam, najvýstižnejšia.