|
PREBYTOČNÝ ČLOVEK |
PREBYTOČNÝ ČLOVEK |
Píše sa rok 1980 a my sa zoznamujeme s dvomi mužmi s úplne rovnakým menom – a nápadne podobným osudom. Starší Antonio Pisapia je spevák, ktorý si užíva vrcholné dni svojej hviezdnej kariéry. Mladší Antonio Pisapia je nádejný futbalista, ktorý si práve urobil očko krásnym „nožnicovým“ gólom v dôležitom zápase. Ani slnko však nemôže svietiť stále. A tak príde okamih, kedy sa obom Antoniom Pisapiom odrazu prestane dariť. Čo sa stane s hviezdou po tom, ako vyhasne? Kam sa podeje, keď ju osud vyšťuchne spod hrejivej žiary reflektorov? Ako dlho vydrží ísť hlavou proti múru, kým pochopí a príjme fakt, že jej 15 minút slávy už skončilo?
Prebytočný človek, to je Paolo Sorrentino a Toni Servillo celých 12 rokov pred Veľkou nádherou. Pre vtedy 31-ročného Sorrentina to bol prvý dlhometrážny film v kariére – a tak sa na neho treba aj pozerať. Ak patríte k fanúšikom novšej filmografie tvorcu Mladého Pápeža či Mladosti, iste vás poteší vidieť jeho autorský rukopis, takpovediac, „in progress“ - či už je reč o svojskej charakterovej drobnokresbe, ktorá sa neustále pohybuje na dráždivej hranici medzi introspekciou a exhibicionizmom, alebo jeho neopomenuteľných hudobných vložkách, ktoré, čuduj sa svet, fungujú skvelo aj bez veľkolepej výpravy.
Najvýraznejším hrdinom snímky Prebytočný človek je Toni Pisapio „starší“ (Toni Servillo), populárny spevák, ktorý uveril tomu, že si vo svojom postavení môže dovoliť úplne čokoľvek. Vysmieva sa svojim priateľom, ponižuje a vykorisťuje spoluhráčov z kapely, blahosklonne si doberá manažéra a bez hanby podvádza ženu. Jedného pekného večera to však preženie viac než obvykle. Bujará zábava skončí až v okamihu, keď ho nad ránom nájdu jeho matka a manželka sfetovaného so 16-ročnou fanúšičkou – v posteli vlastnej dcéry. Jeden „malý“ prešľap a všetko je preč. Súd, väzenie, rozvod, koniec kariéry. Po pošpinenej hviezde už neštekne ani pes. Toni zo dňa na deň stojí pred pálčivou dilemou, čo s načatým životom.
|
|
A práve vtedy náhodou naďabí na Antonia Pisapia „mladšieho“ (Andrea Renzi), s ktorým ho nespája len rovnaké meno, ale aj podobné trápenie. Zanietený futbalista žije pre šport a berie ho celkom vážne a poctivo. Nedá sa spoluhráčmi nahovoriť ani na veľký stávkarský švindeľ, ktorý by ho mohol slušne zabezpečiť aj na roky, ktoré prídu po konci aktívnej kariéry. Antonio chce pri futbale ostať - verí, že raz bude dobrým a uznávaným trénerom. Šancu dokázať to dostane oveľa skôr, než by si bol kedy myslel. Stačí jeden nešťastný pád a zranenie na tréningu. Vtedy však Antonio zisťuje, že to s jeho presedlaním na trénerčinu nebude také jednoduché. Plynú týždne, mesiace a potom aj roky, za trénera ho však nikde nechcú a nevezmú, hoci mu to sľúbili. Nezamestnanému skrachovanému futbalistovi čoskoro uteká žena aj samotná chuť do života. Dokáže niektorý z mužov ustáť svoj osud so cťou?
Ak máte Sorrentinove filmy ako-tak napozerané, asi už viete, že v nich o také to klasické kto-s kým-čo-kedy a prečo zas tak veľmi nejde. Aj keď jeho postavy a mizanscény sú veľmi farbisté, výrečné a akčné (a rýdzo talianske v tom najlepšom zmysle slova), skutočnou silou a pointou je skôr to, čo sa deje pod povrchom. Jeho kinematografia je vlastne mravenčou prácou pátrania po elementárnom zmysle života jednotlivca v spoločnosti, úvahou o trvácnosti či pominuteľnosti hodnôt, na ktorých vo svojich životoch lipneme. Tón jej udáva odveký súboj rácia a pôžitkárstva, farby a šmrnc prepožičiava (nie nekritická) fascinácia svetom bohatých, mocných a slávnych, ktorý väčšina z nás má kdesi v podvedomí zakódovaný ako najvyššiu métu ľudského úspechu.
|
|
Vo svojom debute tieto ingrediencie Sorrentino ešte nedokázal namiešať s dokonalou presvedčivosťou. Mozaika dvoch tragikomických príbehov mužov s rovnakým menom pôsobí až príliš náhodne, ako dve poviedky s podobnými črtami, ktoré skôr z nedostatku priestoru a príležitostí, než skutočného tvorivého zámeru skončili v jednom filme. Napokon, námetov a nápadov, ktoré sa vo filme ocitli skôr „na skúšku“ by sa našlo oveľa viac – ale to k debutom už tak nejako patrí.
Film ako celok je i tak vysoko pozerateľnou a záživnou záležitosťou, ktorej nechýba vtip, spoločensko-kritická satira ani náznaky magického realizmu, ktorý Sorrentino rád šifruje aj do tých najpragmatickejších súvislostí. Svojim spôsobom je vlastne dobre, že sa do našich kín tento film dostáva až teraz, keď už Sorrentinovho tvorivého génia poznáme v podstatne vycibrenejšej podobe. Jeho neskoršie filmy môžu slúžiť ako kľúč k doceneniu niektorých prvkov, ktoré by bez vyšších súvislostí bolo v Prebytočnom človeku pomerne ľahké prehliadnuť.
L´uomo in pijù (Taliansko, 2001, 100 min.)
Réžia: Paolo Sorrentino. Scenár: Paolo Sorrentino. Hrajú: Toni Servillo, Andrea Renzi, Antonio Bruschetta, Monica Nappo, Nello Mascia Peppe Lanzetta, Stefania Barca, Marzio Honorato, Nicola Guiliano
