UTøYA, 22. JÚLA |
UTøYA, 22. JÚLA |
Malo to byť najbezpečnejšie miesto na zemi. Psychopatický šialenec sa ho však rozhodol zmeniť na krvavé pole. Uprostred panenskej prírody dovtedy svetu neznámeho ostrovčeka sa odohral jeden z najväčších masakrov v novodobých dejinách Nórska i celej Európy. Bezstarostní tínedžeri sa odrazu stali živým terčom sériového vraha. A my sa tam prostredníctvom filmu Utøya, 22. júla môžeme vybrať. Nórsky režisér Erik Poppe ho totiž nakrútil tak, aby sme na vlastnej koži pocítili, čo zažili bezbranné obete.
Zvolil si ťažkú a tŕnistú cestu nakrúcania. Film natočený na jeden záber (okrem expozície) má mnoho úskalí, no v jeho prípade výsledok stojí za to. Tvorca nás vzal na sugestívnu cestu do pekla a napumpoval v nás adrenalín podobne ako v deťoch na úteku pred neznámym zabijakom v policajnej uniforme. Po krátkom úvode demonštrujúcom bombový útok v Osle nás vtiahne do niekoľko desiatok minút dlhého boja o holý život. Vražedné besnenie má spočiatku rovnako vražedné tempo a nám tuhne krv v žilách.
Z fiktívneho príbehu inšpirovaného skutočnosťou sa vynára osud 18-ročnej Kaji. Spolu s ďalšími takmer 500 účastníkmi letného tábora mládežníckej organizácie sociálno-demokratickej Nórskej strany práce hlásajúcej myšlienky multikulturalizmu zažila brutalitu, akú si nikto na tomto mieste ani len nedokázal predstaviť. Vyrovnaná, rovesníkmi rešpektovaná dievčina s jasnou predstavou o živote odrazu čelí nepoznanému strachu. Obavy o vlastný život však prekoná strach o mladšiu sestru, za ktorú cíti obrovskú zodpovednosť.
Kamera jej je neustále v pätách a skúša nielen Kajinu, ale aj našu odolnosť. V mrazivom slede chaotického úteku pred bezmenným zlom so zatajeným dychom sledujeme celý priebeh hrozivej udalosti. Ozýva sa streľba a podobne ako postavy na zbesilom úteku netušíme, z ktorej strany prichádza. Smrť je tu cítiť na každom kroku a Kaja čelí nielen ostreľovačovi, ale aj vlastnej bezradnosti a stupňujúcej sa beznádeji.
V tejto emocionálne vybičovanej odysei sa stávame akoby priamymi svedkami zločinu. Autenticitu zvyšuje aj fakt, že scenár vychádza z rozhovorov s tými, čo masaker prežili. Postavy, ktoré vystupujú v príbehu do popredia, sú však fiktívne pre ohľady na pozostalých. Z toho dôvodu sa ani nenakrúcalo priamo na Utøyi, ale na susednom ostrove. Pre obrovskú psychickú záťaž kvôli mladým hercom režisér doplnil štáb o psychológov.
Erik Poppe začínal ako fotograf, neskôr vymenil fotoaparát za kameru a dnes zúročuje svoje zručnosti v režijnej práci. Jeho zmysel pre detail cítiť v každom zábere. Dokáže zachytiť podstatu snímanej akcie a želanú emóciu preniesť na diváka. Už v snímkach ako Hawaii, Oslo (2004), DeUsynlige (2008) či Kráľov nesúhlas (2008) presvedčil, že hrdinov v hraničných situáciách vie divákovi priblížiť efektne, zmysluplne a neprvoplánovo.
O to sa snažil aj v najnovšom filme nominovanom na Zlatého medveďa na IFF Berlinale. Už v traileri zvolil nezvyčajnú stratégiu. Minimalizmus obmedzený len na holé fakty a pohľad na vyľudnené a zničené stanové mestečko vzbudia v potenciálnom divákovi oveľa väčšiu zvedavosť ako upútavka nabitá najexponovanejšími momentmi s dusnou atmosférou. To najintenzívnejšie si ušetril pre diváka v kine.
Až film nám predstaví desivý prípad a hoci nás nekúpe v hektolitroch krvi, surovosť a bezcitnosť striekajú z každého pohybu kamery. Tvorcovi sa navyše podarilo docieliť, že strach a beznádej celkom omráčia aj diváka. A hoci snímka nedisponuje len samými invenčnými momentmi, 90 minút teroru sledujeme so zatajeným dychom. Pridanou hodnotou jednozáberového diela je jej posolstvo. Udalosť, ktorá nielenže navždy zmenila tvár moderného Nórska, sa má stať mementom pre všetky krajiny so stúpajúcim trendom pravicového extrémizmu.
Utøya 22 juli (Nórsko, 2018, 97 min.)
Réžia: Erik Poppe. Scenár: Anna Bache-Wiig, Siv Rajendram Eliassen. Hrajú: Andrea Berntzen, Aleksander Holmen, Brede Fristad, Elli Rhiannon Müller Osbourne, Sorosh Sadat...