CLIMAX

Argentínsko – francúzsky režisér Gaspar Noé nám naposledy v roku 2015 naservíroval “milostnú romancu“ Love, aby sa v týchto dňoch odprezentoval so svojou najnovšou snímkou Climax. Celý dej sa točí okolo skupinky tanečníkov, ktorí sa popri prípravke na medzinárodnú súťaž, niekde na chate – v zime, v roku ´96 idú nachvíľku zabaviť, aby sa neskôr opäť vrátili, k tomu, čo robia najlepšie. Keďže pre nich táto profesia znamená celý život... (podľa výpovedí jedného z protagonistov v úvode filmu) ... a to k tancu.

Hudba z vinylov hrá, tanečníci tancujú, zábava graduje... Takto jednoducho by sa v podstate dal zhrnúť celý dej filmu (scenár obsahoval vraj iba pár strán a režisér znova dal hercom značný priestor k improvizácii). Avšak, to, čo sa počas celého filmu postavám udeje a ako je to divákom zdieľané, predstavuje silnú podstatu celej snímky Climax. Noé nám po filme Vojdi do prázdna, keď sa nám ako divákom snažil sprostredkovať zážitok spojený s užívaním drogy DMT, ukazuje aké následky má pitie sangrie, zmiešanej so silnou dávkou LSD.

Opäť si k tomu zvolil kameru svojho dvorného kameramana Benoîta Debieho, ktorá sa ťahá za postavami celým filmom (dokonca využíva i obrátenú perspektívu) a vťahuje diváka do emočného prežívania, spojeného doslova s fyzickým atakom na jeho zmyslové vnímanie. Gaspar totižto uplatňuje postup, ktorý pripomína divákovi účasť na večierku, párty (spomeňte si keď ste boli niekedy na večierku a postupne nadväzovali kontakty a prechádzali od jednej osoby k druhej...).  To sa deje i vo filme, kde hlavným charakterom sa síce môže zdať Selva, hranou Sofiou Boutella, avšak po čase zistíte, že postupne príde k ďalšej postave... a tá zase k ďalšej a na základe toho sa dozviete prostredníctvom dialógu niečo o charaktere každej z nich (podobný postup uplatnil napríklad Richard Linklater v kultovej snímke Slacker).

Režisérovi sa veľmi dobre darí navodiť atmosféru spojenú s popitím sangrie /alkoholu (síce tu narezanej s LSD): od opojného pocitu (zvyšovania citlivosti/účinku) k pocitom obviňovania, paranoje (zosobnenej klaustrofobickým prostredím chatrče)... agresie a neustáleho prepadu do šialenstva. Šialenstvo má podobu totálneho inferna, postavy sa ponárajú čoraz do väčších pekelných stavov a tak sa začína hororový kolotoč, z ktorého sa už možno nedostane nikto živý, alebo zostane nadosmrti poznačený... Noé pritom nezobrazuje niečo také poprvýkrát (spomeňme si na chaotické prechody kamerou v klube Rectum z filmu Zvrátený, majúce taktiež podobu pekla, či sledovací záber zo swingers klubu, z Love, euforicky spojeného s pokušením...)