|
BALÓN |
BALÓN |
K výročiu Dňa boja za slobodu a demokraciu alias 17. novembru doletel do kín nenápadný film Balón. Je to látka vychádzajúca zo skutočných udalostí roka 1979, kedy sa dve rodiny rozhodli prekročiť hranicu medzi západným a východným Nemeckom preletom v balóne.
Film začína oslavou socializmu a vstupom mládeže do dospelosti v krásnej NDR. Nie každý je nadšený režimom a dve rodiny už dlhší čas pripravujú dobrodružný plán. Čakajúc na severný vietor, ktorý by ich mohol v balóne preniesť na opačnú stranu nepreniknuteľnej barikády, kde sa páli po utečencoch z vlastnej republiky. Keď sa jedna rodina zháči, že balón všetkých neunesie i vzdá plánu, ostáva druhá v misii sama. Jednu noc sa odhodlajú, vzlietnu, a predsa hranicu nepokoria. Čo je horšie, príslušníci armády ňuchajú naplno, kto sa pokúsil prekročiť hranicu. Rodiny Strelzyk a Wetzel sa dostanú do časovej tiesne – buď sa im podarí ušiť druhý, lepší balón a pokúsia o útek znova alebo ich dolapia vlastní spoluobčania...
Útek v roku 1979, kedy je koniec socializmu v nedohľadne a hneď od prvej scény sa vznešené ideály režimu ospevujú naplno, dáva zmysel aj s odstupom niekoľkých dekád. Nie je absurdný, ani prekvapivý v tom, že by sa režim rozdelených nemeckých republík skončil (hoci tento napínavý kúsok by bol pútavý aj v roku 1987 či 1988). Blížia sa oslavy 30. výročia tejto republiky, čo znamená šitie i nákup vlajok, no dve rodiny bez ohľadu na to, čo ich čaká na druhej strane hranice, idú riskovať prakticky všetko.
Prvá štvrtina filmu pokrývajúca neúspešnú misiu je pomerne napínavá, zručne zrežírovaná a rýchlo nás zoznámi s postavami i motiváciami. Akurát po polhodine sa tempo zvoľní a film sa mení na naťahovanú drámu. Výlet do Berlína, ktorý má pôsobiť ako alternatívny plán, vyzerá už od začiatku neuveriteľne, ale aspoň nás zoberie do hlavného mesta a ukáže viac zo solídnej výpravy ako jedno malé mestečko. Druhá polovica filmu sleduje zúfalú rodinu v takmer nereálnom časovom nasadení a mení sa takmer na triler – z jednej strany nutnosť naverbovať otca do armády, z druhej odhodlané komando hľadajúce všetky stopy.
|
|
Pokiaľ sa rodina snaží naplniť svoj druhý plán, sledujeme dobrú napínavú drámu. Pokusy o nákup látky v takmer nereálnych množstvách, šitie potajomky a zváranie konštrukcie, ktoré vyzerá ako príprava na útok v Pánovi prsteňov. Stále pôsobí lepšie ako rodinné selanky, čo film zbytočne zdržiavajú. Tu sa nevie manželka rozlúčiť s domovom, tam iný manžel vedie rozpravu s otcom o šťastí či dosahovaní životných plánov a korunu patetickosti nasadí neustále lamentovanie rodičov i detí. Iste, rodinu čakajú krušné chvíle a vypäté emócie k tomu patria, no vystrašené ratolesti si padajú do náručia všade – doma po misii, na berlínskom hoteli, pri ďalšej príprave. Objímame sa, lamentujeme či plačeme až príliš často a potom máte pocit, že scény sú dosť naťahované a miestami až prepálené.
To isté však príde aj vo finálnej tretine, kde už o dramatické scény nie je núdza. Často ich podčiarkuje toľko neuveriteľných náhod, až tomu neveríte: snorenie v lekárňach práve v tento deň, nenápadný odchod v poslednej chvíli, zaseknutá motorka či kontrola dokladov. O náhody zakopávame aj v inej sfére – jedna rodina má za susedov člena Stasi, jeho dcéra poškuľuje po synovi, čo sa snaží utiecť a on by ju rád zobral so sebou, hoci má držať klapačku a nemal by sa s ňou stretávať. No poznáme to, mladícka nerozvážnosť...
|
|
Finále je napínavé, budete zatínať palce i päste, no aj tam nájdete zopár patetických momentov. Armáda tu má arzenál pomaly ako Michael Bay v akčných blockbustroch, vojenské helikoptéry lietajú v súmraku a hľadajú jediný balón a do toho... prichádza najväčšie negatívum filmu – hudba. Dlho som nepočul taký nevhodne zvolený soundtrack. Marvin Miller a Ralf Wengenmayr síce skladať vedia, no úplne si pomýlili film. Scény, ktoré by si zaslúžili skôr nenápadne tikajúcu hudbu alebo plazivý podmaz, sú vyzbrojené vyburcovanými napínavými melódiami, ktoré znižujú pôžitok z videného. Platí to pre celý film, obaja skladatelia sa chcú predvádzať nonstop, no nepochopili žáner a pôsobenie na diváka, ktorého hudba ruší.
Na konci celého snaženia má byť režisér. Michael Herbig je známy skôr skečmi pre Pro7 ako silnou filmovou réžiou a je to cítiť. Inšpiroval sa mnohými filmami a vybral si z nich akčné, napínavé i vtipné sekvencie, no zabudol ich lepšie strihať. Filmu by bohato stačilo 100 minút a obišiel by sa bez núteného vypočúvania niektorých neborákov alebo drsných rečí top vyšetrovateľa. Isté problémy nájdete aj v castingu – väčšina herečiek je nesympatických alebo sa nehodí do rolí nemeckých postáv.
Je to pritom škoda, lebo nápad je dobrý a do kín by mohol prilákať divákov. Film si určite zaslúži ľahko nadpriemerné hodnotenie, veľa scén mu sadlo a výborne ukazujú život v NDR 1979, aj všadeprítomné napätie v spoločnosti. Pozor, v našich kinách je vybavený plochým českým dabingom, ktoré mu berie pôvodne kúzlo nemeckých postáv. Niektoré hlasy v ňom pília uši, celkovo zvuková stránka ťahá za kratší koniec s nevhodnou hudbou. Ale vizuál, výprava a námet sú dosť silné.
Ballon (Nemecko, 2018, 120 min.)
Réžia: Michael Herbig. Scenár: Kit Hopkins, Thilo Röscheisen, Michael Herbig. Hrajú: Friedrich Mücke, Karoline Schuch, Alicia von Rittber, David Kross, Thomas Kretschmann ...
