KNIHA OBRAZOV

Godardov hlas neutícha ani na sklonku deväťdesiatky. Stále je zvučný, jeho rezonancia stále vyžaduje bdelého diváka nastaveného na podobnú vlnovú dĺžku. A tou je najmä otvorenosť experimentálnym a ťažko čitateľným formám vyjadrovania. Zakladateľ francúzskej novej vlny tak nezostáva nič dlžný svojej povesti ani vo veku, keď už druhý bilancujú svoj život.

Rekapituluje však existenciu celého ľudstva a opäť prináša zložitý manifest, v ktorom podrobuje spoločnosť kritike. Doposiaľ sa ako správny revolucionár nezmieril s chodom sveta a začal mobilizovať. Jeho najničivejšími zbraňami sa tentoraz stávajú tie najväčšie umelecké diela, a ako to už uňho býva zvykom, povolal ich do boja. A opäť celkom efektívne. Použitými citáciami starých diel prepisuje staré a vkladá do nich nový význam, spája nespojiteľné a vytvára nové kontexty.

V jeho rukách ožíva inovatívna podoba stredovekého palimpsestu. Postmoderným prepisom ožívajú nielen Adam a Eva z Masacciových fresiek, ale aj Delacroixova Sloboda vedie ľud. Nedovolí, aby ľudstvo vyhnané z raja bolo zatlačené do kúta, ale zasadzuje sa o jeho slobodu. Síce nešetrí kritikou ničivej povahy ľudskej rasy, no zároveň ju povyšuje vďaka schopnosti stvoriť diela výtvarného, filmového i hudobného umenia s nadčasovou hodnotou.

Svojho diváka trápi dešifrovaním súvislostí náročného filmového rébusu. Kladie naňho vysoké nároky a predpokladá veľký všeobecný rozhľad. V piatich kapitolách s nekonvenčnou štruktúrou cituje Keatona, Buñuela, Wellesa, Hitchcocka či Felliniho a vytvára podivnú koláž obrazov. Už hľadanie kľúča k pochopeniu jeho filmového výkladu môže byť však cieľom. Dá sa v ňom ľahko zablúdiť, no akákoľvek cesta von môže byť tá správna. Netreba sa vzdať už na začiatku, ale trpezlivo sledovať jeho indície.

Jeho vyjadrovanie je ťažko uchopiteľným systémom znakov, semiotickým fenoménom či rekonštrukcia dekonštrukcie. Vedený Brechtovým presvedčením, že „ jedine fragment má punc autenticity“, podobne ako v predchádzajúcich snímkach, naposledy Socializmus a Zbohom jazyku, štiepi a rozkladá celky, aby sa dostal k podstate. Úlomky sa v jeho rukách stávajú celkom a rozpínajú sa, aby nás pohltili. Skrz ne na nás prenáša svoju frustráciu, hnev a znechutenie z deštruktívnosti ľudského pokolenia. Vo svojom kaleidoskope pritom ostáva verný svojej ľavicovej orientácii a tentoraz sa nevyhol kritike túžby po moci prostredníctvom arabského sveta.