|
FABRIKA |
FABRIKA |
Pred návštevou kina pred premietnutím snímky Jurija Bykova Fabrika nie je vôbec od veci si pripomenúť niektoré z Bykovových predošlých diel, aby divák nebol prekvapený odlišnosťou žánru, na aký sa pôvodne do kinosály vybral. 38-ročný ruský režisér Jurij Bykov nakrútil v nedávnej minulosti strhujúce trilery, ako napríklad Major (Mayor, 2013) alebo Hlupák (Durak, 2014). Tie sa snažili upozorniť na isté problematické prvky v súčasnej ruskej spoločnosti, v podstate však išlo o diela s univerzálnejším dosahom. Bykovovi v nich išlo najmä o kvalitnú dramaturgickú štruktúru, o napätie, dávkovanie dejových zvratov, jednoducho o to, aby bol divák neustále v strehu a nestihol sa začať nudiť.
V prípade Majora a najnovšie aj Fabriky sa taktiež zameriava aj na akciu, čiže sme svedkami ako hromadných bitiek medzi chlapmi, tak takmer až zbesilej prestrelky v priestore fabriky. Fabrika je totiž vo svojej podstate akčným trilerom s nejakým tým posolstvom a v rámci žánru funguje veľmi dobre. Ako kritika pomerov v Rusku ale príliš neobstojí, informácie ohľadom vytunelovania istej fabriky arogantným majiteľom málokoho prekvapia.
Fabrika je skrátka komerčný akčný film, kde ale okrem tradičných žánrových ingrediencií fungujú aj motivácie postáv alebo snaha o psychologické vykreslenie stavu, v akom sa postavy po oznámení o ukončení pracovného pomeru nachádzajú. Mohli by sme ju nazvať aj akousi modernou kovbojkou, kde si Jurij Bykov vyskúšal opäť nové prostredie, stále sa však, podobne ako v spomínaných prípadoch, zameriava na viac menej uzavreté prostredie jednej budovy. V Majorovi išlo o zúfalú snahu po spravodlivosti a odohrávala sa takmer celá v priestoroch policajnej stanice.
Hlupák bol príbehom o jednom paneláku nachádzajúcom sa tesne pred zrútením a snahou o evakuáciu jeho obyvateľov. Fabrika sa takmer celá odohráva v jednej hale fabriky, kde budú čas tráviť šiesti zúfalí zamestnanci a ich najvyšší šéf ako rukojemník. Postupne sa pozrieme aj na to, čo sa odohráva pred bránami haly, inak sa scenár neobťažuje žiadnou expozíciou osvetľujúcou nám podrobnejšie rodinné zázemie jednotlivých (anti)hrdinov. Z hľadiska zachovania tempa išlo rozhodne o múdry ťah, Fabrika totiž „šľape“ od začiatku do konca a jej rýchle tempo je okrem kvalitne nakrútenej akcie zvyšované aj niekoľkými prekvapivými dejovými zvratmi.
Za zmienku určite stojí fakt, že vo filme nevystupuje žiadna ženská postava, na malý moment sa v ňom objaví televízna reportérka, ide však len o krátky epizódny výstup. Fabrika je drsný triler z mužského prostredia, avšak to neznamená, že za motiváciami jednotlivých odvážlivcov sa neskrývajú ženy. Práve naopak, každý z partie má vlastnú rodinu, niekto dokonca musí živiť šesť hladných krkov a ako sa dozvieme, pracovníci tejto technicky zaostalo zariadenej továrne žijú z výplaty do výplaty. Môže za to divoká privatizácia z počiatku 90. rokov, kedy si hladné supy pri koryte rozdelili čo mohli a o modernizáciu starých zariadení z čias socializmu už nemali záujem, prvoradý bol zisk a z pracovníkov sa tak stali novodobí otroci.
Tým sa dostávame k onej sociálnej kritike, avšak chodiť na film kvôli tomu, aby sme si uvedomili, ako to v postsocialistických krajinách dodnes chodí, by bolo trochu naivné. Tieto veci poznáme z našich pomerov veľmi dobre a pravdupovediac ani na hollywoodske trilery nechodíme kvôli tomu, aby sme sa z nich dozvedeli, že americký systém zdravotného poistenia za veľa nestojí, prípadne že vo vedení mesta to hnije korupciou. Chceme byť najmä v napätí, baviť sa, sledovať osud postáv a popritom sa napríklad aj niečo dozvedieť. Fabrika tak má o niečo bližšie k výbornému Vyjednávačovi F. Garyho Graya, než ku zžieravým komentárom k pomerom v ruskej spoločnosti v pomalších snímkach Andreja Zvjaginceva.
To ale neznamená, že Bykov vo vytýčenom smere zlyháva, práve naopak, dejové zvraty sú slušne zmotivované, postavy sa chovajú v rámci možností logicky, čo zahŕňa aj ich zúfalý stav, takže občas reagujú vzbŕklo a so zbraňami v rukách to neraz vedie k fatálnym dôsledkom. Nechýba ale aj niekoľko logických nedostatkov, prípadne žánrových klišé, ako keď aj cez masku jedného z aktérov únosu je jednoznačne vidieť, že muž má poškodené oko, takže jeho identifikácia nemôže byť pre nikoho problém.
Bykovovi sa výborne podarilo symbolicky prepojiť prvé a posledné zábery filmu a ten nakoniec patrí inej postave, ako by ste na začiatku príbehu tipovali. Nakoniec aj celá Fabrika sa vďaka zvratom posunie trochu iným, než predpokladaným smerom. Skrátka pokiaľ máte chuť na dlhé meditatívne zábery v ruskej réžii, radšej si znova doma pustite Tarkovského Stalkera, Fabrika ponúka slušnú porciu akcie, napínavý dej s vkusne implikovanými námetmi na premýšľanie nielen o pomeroch v spoločnosti, ale aj o ľudskom osude vo všeobecnosti.
Zavod (Rusko, Francúzsko, Arménsko, 2018, 109 min.)
Réžia: Jurij Bykov. Scenár: Jurij Bykov. Hrajú: Andrej Smoljakov, Denis Švedov, Alexej Faddejev, Vladislav Abašin...
